Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Rozhodovací dej u starých slovanov

Rozhodovací dej u starých slovanov

 

Vyzúvam opánky z mäkkej a pružnej kôry, priviazané na nohu koženými remienkami, aby som mohol vstúpiť do polkruhu strarých veľkých stromov. Uprostred je ohnisko a na ňom naložená neveľká hranica dreva. Okolo je 12 kameňov vysokých asi 40 cm, takej veľkosti, aby sa dalo na ne pohodlne sadnúť.Niektoré sú prikryté kožušinou, aby si udržali teplo slnka, čo na ne celý deň svietilo. Boli sem prigúľané až pred západom slnka. Bosý vstupujem do kruhu medzi kamene a ohnisko. Hrdo vystretý, s hruďou otvorenou hlbokým zvu kom, vychádzajúcim z otvoreného hrdla,- niečo medzi oooo, a aaaaa a eeeeee a iiiiii- dlane mierne rozpažených rúk smerujúce k nebu, oči vyvrátené dohora, do modrého neba, kde sa zlatejú posledné lúče zapadajúceho slnka. Cítim sa orvoreno a veľkolepo, prepojene a predsa s nohami na pevnej zemi, silný a neochvejný. Tak ako mojich 11 druhov. Dnes sme sa tu zišli prebrať spoločné veci Osady.

Týchto stretnutí nebýva veľa, lebo ľudia si žijú veľmi samostatne a nezávislo, hoci združujúc sa často, ale vo slobode. 2-3x do roka stretajú sa vyvolení – tí ktorých poctili susedia dôverou jednať v menej dôležitých veciach v ich mene a vo veľmi dôležitých veciach hľadať možnosti v rade vyvolených, aby sa mohli predostrieť zhromaždeniu osadníkov.

Ženy sa tohto kruhu nezúčastňovali. Ony mali na starosti omnoho dôležitejší úsek života – dnes by sme povedali že kultúru. Slávnosti, tance, "trhy" na výmenu tovarov a služieb, obrady spojené s časom a vekom, úrodou, liečením zvierat i ľudských bytostí – aj keď toho bolo pomenej, lebo zdraví boli všetci od prirodzenosti a zriedka niekto stal sa "menej mocným"-, privolávanie a odháňanie dažďa, obrady hľadania partnerov a obrady lásky, vítanie detí, príprava žní, sená a oberačky.....to všetko rady opatrili naše ženy, no, a my, muži sme sa s radosťou nechali viesť, a to bola odplata pre ženy, že sme hrali nadšene a oduševnene ich hry. A naozaj to boli hry, a jednou polovicou sme boli v tej hre – ako deti, a druhou polovicou sme si akosi uvedomovali, že to je len taká hra, hra, ktorá vlastne je životom samým. Nebolo treba vtedy vážnosti a tvrdej práce... iba niekedy. A to sme práve riešili my. A tak teraz tu stojím a doznel zvuk až kdesi zo stredu bytosti, zavreli sa oči aby myseľ v úplnom vnútornom tichu chvíľu zostala, odpojac sa odo dňa a jeho tradostí i strastí.... Potom sme sa okolo pliec do kruhu lapili a hlavy do stredu naklonili, plece pri pleci každý vo svojej pevnosti i v pevnosti druhov... A tak sme chvíľu zotrvali preciťujúc Jednotu ľudskú. Potom ten ktorého sme si naposledy vyvolili ako obradníka (ob-rad-ník)- kruh paží rozpojil a posadali sme na kamene. On potom niekoľkými kresnutiami dvoch kremeňov do práchna mlčky oheň založil, to ako symbol živy a čistoty a mužskej sily. A mlčky sme na to pozerali s plnou pozornosťou a v duchu robili všetko s ním.A keď už ohník horel, sadol si na svoj kameň – to preto kamene, aby zo zeme to bolo a pedsa nezlomné a pevné, jeho sila so silou zeme a ohňa sa spojila, veď oheň-otec a zem- matka kameň zrodili- a to sme my.

Po chvíľke ticha, rozhutujúc najsprávnejšie slová, po čo sme sa tu zišli, povedal. A taká vec sa stala, že ženy navrhli dom postaviť, kde by sa mohli obrady robiť, tancovať v suchu i za dažďa,

stretávať sa jeden s druhým, na pôde ktorú ešte nikto neosídlil. A le nebol doteraz taký mrav, obrady sa buď na tom mieste kde bolo treba robili, a pod stromami či na lúke medzi usadlosťami- a nebolo zákona, že si tú zem nik nevezme, ale i tak si ju nik nevzal, lebo kde by sa potom s ostatnými družil? A tak po stáročia voľná ostávala, i s veľkým ohniskom uprostred a studienkou skraja, množstvom klátov na sedanie, vždy drevo pripravené na oheň...veď to bola česť a mládenci sa pretekali, kto viac a krajšie donesie, a devy zas otepy raždia na podkúrenie umne viazali, staršie ženy čarovné byliny večerom donesú, aby sa mladým hlavy "vyčistili"- ale skôr zamútili,povedali by sme dnes- aby si hambliví mládenci k devám ľahšie cestu našli....a ak pršalo, obrad sa odložil. V zime sa veľká vatra urobila a kožúšky vyšívané z klincov (drevených) pozvešiavali a hriata medovina do vačku, neveľa, lebo ak sa hlava zamútila, hanba to bola nesmierna, o spiacom duchu svedčiaca.Tak všetko stáročia bežalo aj bez spoločného domu...a sused so susedom sa vosvojom dome stretol a keď tulák prespať chcel, vyberať si medzi domami mohol, všetci by ho s radosťou boli pod strechu priali.... Ale ženy si nové vymysleli. A chlapi to mali postaviť. Ale vedel k aždý zpomedzi nás, že to nie o spoločnom dome je, ale o nových mravoch a zmene starých zvyklostí. Síl i času spoločný veľký dom postaviť bolo nadostač, chlapi by sa boli v práci a umnosti pri stavbe radi ukázali. Ale nestratí sa čaro slnka a hviezd? A dá sa tancovať na dreve tak dobre ako na tráve? A neschybí vánok zostupujúci z hôr a chladiaci tancami rozpálené telo a krásnymi devami rozpálené srdce? Veď to ani domov nebude, len dom. Doteraz každý dom bol domovom. Ale toto....

 

Rozvážne začal obradník svoju reč. Najprv ponúkol- ako bolo zvykom- svoje miesto tomu, kto cíti, že bližšie ako on k veci má. Ak sa niekto postavil, všetci sa mu uklonili (hlavami), čím ho za hodného uznali. A vymenil si bývalý obradník miesto s novým.To miesto na východe bolo, lebo z Východu svetlo povstáva...ostatní sedeli po jeho pravici po veku.Ale nik sa teraz k výmene nemal a po chvíli obradník povedal: "dobre, susedia, budem obradníkom pre dnes ja." A my sme krátko a strmšie sklonili hlavy, akoby sme bodku za slovom čelom dávali. A povedal obradník o veci, stručne, jasne, nie za seba hovoriac, ale za tých, čo zmenu vymysleli. Všetky "pre" povediac bez svojho. Potom dlhšie ticho zostalo.A ozval sa do ticha ten, "na koho duch zosadol. Povedal 1-2 vety a zostalo ticho. A tak sa vystriedali všetci susedia, a ucítil som že duch teraz na mňa sadol. Tak som do ticha povedal: susedia, neprislúcha nám súdiť či treba alebo netreba,či dobre alebo zle, z mysle táto myšlienka vyplynula, nuž treba, inak by nebola. A javí sa mi že až potom "nie" povedať môžme, keď už jediná myseľ na to nepomyslí. Ak niekto v dome chce tancovať a nie na lúke, nie dom je vinou, ani lúka. Ak dom neurobíme, nebude spokojná myseľ čo ho vymyslela. A tak ani naše nebudú s Ladou. Lebo jedno sme s tvorcom i tvoreným i tvorením. A tak: myslím- postavme dom a prehovorme o veciach lúky,nôh a sŕdc k mladým.Veď život náš o hojnosti je, nie o ne-dostatku. A zostalo ticho, len oheň ticho praskal. A po chvíli ozval sa obradník: "Je niekdo kto by chcel túto reč plnšou spraviť, alebo kto by pravdu ešte inak videl?" A jeden po druhom muži svoje k môjmu priložili. A večer sadol na kraj, to bol čas nechať reč dozrieť v mysliach, doma so ženami o tom pohovotiť, i so starými otcami a materami,i deťom porozprávať a ponačúvať, aby sme sa o 3 dni stretli a vec dokončili. 3 dni sa bude o tom v obci rozprávať a my len načúvať budeme, lebo hlas ľudu- hlas boží a nie pre seba hľadáme, lež pre všetkých susedov... 2 hodiny to trvalo, takmer nikdy nie viac, lebo čo dlhé, zamotá sa, a dozrieť treba nechať veci, aby sladké boli pre všetkých. A na konci susedenia (spolu-sed-enia) sa najprv obradník postavil, uklonil sa do štyroch strán, poďakoval duchu za svetlo do veci a myslí, a aj my sme sa opäť postavili, plece k plecu primkli, ramenami sa do kruhu zviazali až sme sa spolu ako jedno cítili, a tak ostali, pokliaľ nám všetky srdcia ako jedno nebili- vtedy to tak bolo bežné, keď srdce srdce cítilo, oba rovnako biť chceli – i mohli – i bili.

Obujúc opánky čo sme mimo kruhu nechali, do svojich domovov sme sa rozišli....a ladne bežala živa v tomto kruhu, ale nie vždy tak... ale nebolo v tých časoch hlasovanie, ako dnes, ale obradník zrnul reč susedov do rozhodnutia a spýtal sa, či sa stvorený obraz môže naplniť k šťastiu všetkých bytostí – v kruhu i mimo. A niekedy sa niekto ozval, že on s tým súznieť nemôže a praje si aby sa dalej rozhodnutie hľadalo a ak sa ani po čase nenašlo, povedal ten: nesúhlasím (ne- sú- hlasím= nespoluhlasím nezniem spolu s vami – vtedy každý na dno slova videl a slovo preto jasným a mocným bolo, nie ako dnes, veru, veľa slov máme a sláviť slovo slovanov nemôžme, lebo v idieť čo za ním nevieme....Poklad (po-klad)máme, ale v hrnci uložený a dobre hlboko zakopaný, a tak k ničomu, pokým ho na Svetlo Božie nevynesieme...)- ale môžem s tým bez krivosti s vami ďalej vedno žiť a veseliť sa. A niekto niekedy povedal: nemôžem s týmto medzi vami žiť bez trápenia a ťažkej myšlienky. A tak sa znova hľadalo, až kým zmierenie v tej bytosti nastalo. A niekedy všetci povedali: nesúznieme s tebou, ale môžme tú vec ako chceš ty prijať a bez krivosti s tebou vedno žiť a veseliť sa. Buď šťastný. Ale zriedka to tak bolo a hanba pre toho nie od susedov ale od samého seba, že nevie veci spolu s druhmi niesť ako oni.Ale ak sa nedá, tak sa nedá... A často sa stávalo, že prišiel ten a riekol: rozležalo sa mi v hlave a tak urobte ako chcete,som silnejší než minule a už môžem vedno s vami bez krivosti žiť a veseliť sa, aj keď tá vec podľa vás bude.

A nezriedka sa to preto mohlo udiať, lebo láskavosti a sily sa mu od susedov viac ušlo ako inokedy, lebo súcit mali s ním, že nie je pri svojej Moci,keď uniesť nevie čo pre druhých dobré.

A keď niekto videl svoju silu- pri-jať čo mu nevonia,- rád tak urobil a cti sa mu od susedov náležite ušlo. A neboli súdy ale rad-y, a nebol vodca ale zodpovedný (z-od-po-ved-ný, ved=vedeti- poznať, vedieť: PO okamžiku poznania ísť OD poznania samotného k použitiu toho, čo bolo Z života plynúce,Z-rodené – a tak sa poznanie do vecí čo život priniesol prenieslo A aby bol život poznaním naplnený, bol tu niekto Z-OD-PO-VED.), a nebolo obetí,lebo ak by niekto krivo myslel, to ako v koláči plesnivé ovocie...čo aké dobré cesto, predsa nejedlý.nuž tak to bolo v tých časoch.

 

A keď o naozaj vážnu vec sa jednalo, zišli sa všetci a kruh bol o 200alebo 400 hlavách a vtedy sa s východom slnka začínalo a obedom končilo, zriedka dlhšie...ale na druhý deň sa znova pokračovalo, ak bolo treba. A vždy ten čo hovoril na drevený peň vykročil aby ho vidieť i počuť dobre bolo. A obradník tiež pozor dával, aby vyjadril (vy- jadr-il) sa aj ten, kto nerád na pni stojí...A bola to Sila preveliká, keď na konci srdcia ako jedno bili....200 alebo 400 sŕdc v jednom tepe....a to sa celá zem zachvela a i vietor začal v tom tepe povievať a vtáci stíchli a všetci vedeli – naplní sa stvorený obraz, dobrý pre tvorcu, stvorenie i tvorenie.

A ešte: o čom sa rada vyvolených mužov dohodla, rada matiek (12 matiek s najviac deťmi) vypočula a povedala svoje Ano alebo Nie. A to bolo sväté, lebo matky povedali za seba i za deti, za všetkých čo prídu sem z ich lona až do nedohľadnej budúcnosti....Ak povedali matky Nie, hľadali muži prijateľné riešenie ďalej. Nuž tak to bolo v časoch, keď koľko ľudí, toľko kráľov....

 

A do dnešných čias: Nie jeden získal moc a stal sa kráľom a jeho slovo bolo sväté, ale všetci okrem jedného stratili moc a prestali byť kráľmi, ktorích slovo je sväté. A tak jeden kráľ prevelikou prehrou pre zem i sám pre seba je, lebo sila nesmierna sa stratila a niet jej.

To akoby niekto spálil úrodu celej osade len svoje políčko nechal...nenarastie mu ani o steblo viac . A tak sa do vlastnej siete ulapil a bohatý kráľ v chudobnom kráľovstve tiež sa chudobným stáva...

A takú vidím teraz cestu z tejto chudoby: netreba rúcať kráľa, staňme sa všetci opäť kráľmi, ktorých slovo je sväté a tvorí svet.:-) Ale to už nie o návrate do minulých životov, ale o návrate do tohto života.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

múdre

(mária, 25. 7. 2011 22:08)

čítať to-ako ísť na výlet do dávno zabudnutých zákutí našich krásnych duší...áno, lebo všetci sme dostali krásne duše od Stvoriteľa, ale nejako sme zabudli, ako krásne žiť, tí, ktorí by nás viedli na tej ceste, sami zabudli a niet už skoro nikoho, kto si na správnu a nádhernú cestu pamätá....sila mužov a moc žien, ani tú už nevieme využiť ku kráse života....Ďakujem, že som sa mohla zastaviť a potešiť sa silou vášho slova. Máte dar používať slovo na budovanie krásna v nás, neustávajte a budujte svet krajším....Prajem vám silu a veľkého ducha prenášať krásno do slov

SUPER

(Ján, 24. 12. 2010 9:31)

prajem ti šťastné a veselé Vianoce a ešte krajší nový rok! snáď sa niekedy stretneme...

SUPER

(Ján, 22. 12. 2010 9:56)

píšeš len čistú pravdu... chcel by som s tebou rozpravať...

Ahoj Vladko ....

(Pavel Vrabec, 28. 6. 2010 10:56)

Pozdravujem Ťa, dúfam, že si prečítaš tento komentár ... nesúvisí síce s článkom (mimochodom, čítal som skoro všetko, veľmo pôsobivé a krásne :o) .... ), ale keďže nemám Tvoj mail, musím Ti sľúbený link dať sem :
http://www.cestyksobe.cz/video-reportaze/jaroslav-dusek/jaroslav-dusek/376.html

A pridám ešte jeden na nádherný film, možno si ho už videl - volá sa Nádherná zelená :
http://nadhernazelena.szm.com/

Prajem krásny život :o)
Palo