NIE!
NIE!
Nie! Vyletelo mi z úst, ani som nevedel ako.
Zastavila tok hovoru. „to sú moje pocity. Tak prečo vravíš nie? Vieš vari lepšie čo cítim?!“ -ano. Má pravdu, hovorí o svojich pocitoch. Tak asi neviem prijať že cíti to, čo cíti. Mal by som sa polepšiť. A stolerantniť.
Napriadla nový hovor. Chvíľu som počúval a zrazu zo mňa vyletelo Ďalšie NIE! A znovu som chcel niečo namietať, lenže v tú chvíľu som si to uvedomil, že to o čom hovorí sú jej pocity a sú rovnako sväté ako moje. A zacítil som sa ako malý fudbalista, ktorému ušla pod nohou perfektne prihratá lopta. Aj ma zamrzelo, najradšej by som sa bol prepadol. Aj som si to skomentoval- niečo ako -na budúce buď bdelejší....
A ešte 3 vety a znovu zo mňa vyletelo, silno, ako keď bičom plesne. NIE! Vtedy sa na zlomok sekundy zastavila myseľ. To NIE bolo ako vrták v mozgu. Stalo sa to najdôležitejšie v mojom svete. Fyzicky som cítil, ako sa pomaly celý stroj v hlave opäť rozbieha. Analyzuje. Presne a jasne vidí: to NIE sa netýka odmietania jej pocitov. Ani mojich. Je omnoho hlbšie a neosobnejšie. Týka sa hovoru. Slepá koľaj. Zlý smer. Nikam nevedúca cesta. Vyplytvaná energia. Zapletanie sa do pavučín. Hovoriť ďalej je pochovávaním nádeje na porozumenie. Tu nerastie. Ani z jej,ani z mojej strany. Len hlušina, ktorou sa nadžgávajú naše nevidomé mysle.
Pocit beznádeje a rezignácie.
Vstávam, lúčim sa, odchádzam,zanechávajúc všetko pohodené v priestore, nedopovedané, bez ladu a skladu. Bez výčitiek a rád,že som našiel silu nepokračovať.
To, o čom sme hovorili, sa netýkalo duše.
oooooooo
Neskôr prišla iná chvíľa. Pohľad z očí do očí.
Z tepla do tepla. Bez slov.
To, o čom sme nehovorili, sa týkalo duše.