Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ako som (pre) žil toto leto

Ako som (pre)žil toto leto.

Svetielko.
Bosé, nahé a slobodné, rok a pol staré, -si cupká cestou-necestou našou hektárovou obývačkou k  jazierku. Rozhodlo sa schladiť v horúcom júlovom dni. 
Cestou sa pristaví pri ríbezli, či nájde jedny z posledných jahôd... Prípadne sa zabudne pri zbieraní mirabeliek.
Netreba mu topánok, ani čiapky, ani krému ani faktoru na koži, slniečko ho už dávno na dnešok pripravilo, veď takto behá už od mája... Chodí si tu ako a kde chce, raz pri kozej pastvine, inokedy po suchom ožltnutej tráve dvora či cesty dolu vrškom k spodnej bráne... 
Horúce kamene mu nedovolia do vody, a tak zavolá na pomoc. Odkladám robotu, abo vstávam z tieňa sakury a idem ho ratovať. Rozprestieram na ne uterák a skáčem do vody. Pre Svetielko je to výzva... A tak ho o chvíľočku  periem, žmýkam a suším ako košeľu... Nik ho nediriguje, nestrká do tieňa, ani do vody, ani z nej, nik ho nezachraňuje pred horúcim júlovým slnkom. 
Len ono samo. 
Dokonalý výtvor boží, kým ho nezačneme "chrániť"my, "veľkí a múdri" rodičia... -alebo ho nenapcháme do nášho umelého sveta, v ktorom hoc v bohatstve,  predsa živoríme...Veru, ono samo vie kedy jesť, piť, i kedy spať....len my to máme v hlavách inak. Hlavne s tým spaním. Lebo o jednej v noci by už decko malo......
Lenže ono má svoju hlavu. Našťastie?

Na klát na drevo mu mať vždy čerstvú kvetovú vodu pripraví, ono samo vezme hrnčíček, a hoc je i z hliny, trochu ťažký, zručne sa napije. A keď voda dojde, samo naleje si z vedra s pípkou, čo je pri ohnisku.
A keď príde čas jesť, uloví si niekde uhorku, alebo rajčinu, šupku zúbkami stiahne a koziam dá a samo sa naje podľa chuti. A keď mu k tomu chlieb abo hrudka  syra,  príde si od matere pýtať.
My tu jeme kedy komu ako chuť, v horúcom lete šaláty, trochu kozieho syra a domáci chlieb. Večer-to sa často oheň rozhorí a placky na ňom pečené spolu s cuketou a inými dobrotami zo záhrady sa dvorom rozvoňajú. 
Návštevy sa teraz v lete často striedajú, robota stojí, bo v horúcom príhodnejšie v sieti v lese driemať. A nežiada sa nikde ísť, len na skvelú zmrzlinu pri neďalekom jazere. To i Svetielko rado, hoc s prázdnym kornútkom popod stromy po prašnej ceste -ako inak- boso- cupká, a keď príde na naše miesto, šaty vyzliekla a šup do vody...nebojíme sa, viac než po kolienka samo nevojde.
 A potom podvečerom späť, do rodného hniezda. 
Tak mu plynie leto, semtam smiech a semtam plač, tu z triesky v prste, tam z hrče na hlave, inokedy že tí dospelí nevedia čo chce...  -a, veď- ruku na srdce- vedia oni sami čo chcú? Kam vlastne kráčajú? Čo im naozaj dušu naplní? Na čo vlastne žijú? A čo skvelé môžu tomuto svetu doniesť? 
Nevedno....
A tak musí svoju cestu hľadať samo. My, rodičia pol kroka za ním, aby sme ho z jeho cesty na svoju nezviedli. 
Veď ako by sa inak stalo lepším a šťastnejším, tvoriacim krajší svet ako my?