Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


regres tatry 2015

Regres
Regres Tatry a ja.

6000 rokov späť.
Bosé nohy, odeté v širokých nohaviciach do pol lýtok, stojace vo vlhkom lesnom machu. 
Dlane kĺžu po drsnej kôre mocného stromu-velikána.
Dlhá biela košeľa so širokým rukávom z hrubého ľanového plátna, bez goliera,  s výstrihom odhaľujùcim mohutnú mužskú hruď. Dlhé sivé vlasy splývajúce na plecia. Modré oči sa dvíhajú po kmeni, pohľad tečie pomedzi zelené ihličie koruny až kdesi vysoko na strmé biele štíty okolitých hôr a ďalej do modrého neba. 
Áno, je to tu......
Prichádzajú  ďalšie postavy.  Zastavujú medzi stromami. Všetci to cítia. To nie je prestávka na oddych po vari nekonečnej ceste od rodnej rieky.  Toto je tá zem, kde budú žiť. Kde sa pokúsia zachrániť pre svojich potomkov múdrosť, ktorá prúdi cez veky.
Múdrosť, ktorá raz zmizne. Vtedy sa ľudstvo, ich deti a pravnuci ponoria do hlbokej tmy. 
Zabudnú vnuci na život  pradedov. Zmení sa myseľ. Zabudne na celosť sveta, na dokonalosť Stvoreného. Zabudne  na vlastné svetlo a klamať sa bude cudzím. Zablúdi v túžbe stvoriť vlastný svet, lepší ako ten Stvorený. 
Vynajde mnoho vecí, ktoré si ho zotročia a pohltia mu čas a jas. 
Už sa to začalo. 
Už sa kuje bronz na meče čo sa budú noriť do ľudských tiel.
Už sa obracia sila vedomia k braniu toho, čo nie je dávané. 
Už tupne orlí zrak hladiac len pod nohy, nevidiac a nechápajúc Slnko.  Prestávajú počuť uši šelest lístia a spev času, v buchote sekier a kadív. 
Vie to muž hladiaci mohutný kmeň. Vedia to bytosti stojace pod 
mohutnou korunou. 
Na dosah ruky sa týčia biele štíty čo majú chrániť   pravnukov pred Večnou tmou. 
Tak to je zariadené: pri pohľade na zasnežené vysoké horské vrchy sa v ľudskej mysli čosi udeje. Teraz, i o 6000 rokov, keď sa tento obraz ukáže v niečiej  hlave. Zažne sa iskierka v ľudskej duši a aspoň na chvíľočku zostane myseľ ako tie hory.....

Dnes je na tom mieste krásna lúka. Zmizli už na štrkovej zemi ležiace kamene veľké ako chlap, zmizli mohutné kmene stromov, vyrúbané boli od koreňov keď sa myseľ už nejavila svetu svetlom ale  šerom. Už mnoho krát po tisícročia zmenilo miesto tvár. A odchádzali a zas prichádzali bytosti pod  Tatry hľadať ochranu. Pred mečom i pred tuposťou vlastnej mysle. Tu sa upierali oči na štíty a duša sa otvárala Posolstvám.
Vznikali básne a piesne v dušiach. A spievali drsné hlasy z otvorených sŕdc. 
Guraľu, ci ti ňe žaľ, vodchôdiť vôd stran vojcyzny....
A stojí goral po tisícročia, gniavený tvrdým životom, pozerá na hory a slzy si rukávom utiera.....áno, žiaľ je odchodiť  od hôľ, z otcovizne.
Rozhorí sa iskierka čo drieme v každom z nás. 
Je slovo otčina. 
Spúšťa čosi hlboké a staré. 
Niečo, na čo sme už v dnešnom svete zabudli. Ale ono to nezmizlo. 

Tak tu je to miesto ktoré uchráni jeho prapravnukov pred slepotou naveky. 
Tu sa narodia jeho trom ženám, i ženám jeho priateľov deti, čo budú iné, ako bývali deti jeho kmeňa. 
Ich čistá myseľ sa nestretne s vírusom, ktorý sa rozvíja v mysliach ich otcov a mám. 
Na svojej ceste stretnú len svetlo a lásku. 
Nebudú mať možnosť vyvážiť v sebe to protichodné do živého, večne sa meniaceho sveta, čo voláme život.
Porastú deti k čistej mysli, nespoznajúc vlastnú tmu. Nebude zachovaná stará múdrosť spojenia ducha a tela.
Už niet toho, kto by im ju odovzdal čistú a tak, aby ich pokolenie žilo naveky v šťastí.
Cesta, ktorou sa vybral Mužov ľud,  vedie do  hmly a tmy.  Už to vedia. Ale inú, na ktorej by rod prežil čistý, nevedia.  
A tak sa muži kmeňa rozhodli: to čisté, čo má časom zmiznúť v temotách budúcna, je treba uložiť pre tých, čo sa zobudia z ťažkého sna  a pocítia túžbu vrátiť sa Domov. 
To čisté sa z čistej mysle vloží do kameňa ako odkaz cez veky.
Do zeme ako odkaz živého života.
Do semena stromu ako odkaz rastu živého v živom. 

Kruh detí vo veku od 7 do 14.
V jeho strede starý šedivý kmeť. Ako vždy keď upieral pohľad do modrého neba, i teraz sa po detských tvárach rozliala blaženosť.  Všetky ruky sa zdvihli k nebu. 
Priestor okolo sa rozžiaril.
Ale teraz sa toto svetlo začalo vsakovať do zeme.....

Malé semienko vypadlo zo  šišky a klesalo po ihličí, okolo mohutného kmeňa na mäkký lesný koberec. Vysoko v korune sa udialo niečo, čo sa bude niesť tisícročiami,z pokolenia na pokolenie. Čistá a neochvejná myseľ, nepoznajúca ešte záludy života sa dotkla podstaty . Tak,  ako sa pri pohľade na štíty rozplače drsný goral, pohlo sa i srdce mohutného stromu. 
Dnes už nevieme ako možno stvoriť a viesť myšlienku tak, aby sama a nenásilne zmenila program v  DNA. Naše chabé znalosti nám nedovolia vedome vstúpiť do najjemnejších úrovní bytia. A predsa: každý starý záhradník vie, ako presvedčiť  jabloň, aby ešte zarodila. Spýtajte sa.
A každý milovník svojich izbových kvetov vie, ako rozkvitnú jeho láskou po príchode z dovolenky.... To, ale tisíc krát silnejšie sa udialo  vtedy. 

Pohlo sa srdce stromu. V jeho semene zažiarila nová, doteraz nepoznaná sila.  Bude vekmi žiariť a obnovovať sa sama sebou. Nie ako mŕtva kniha ale ako stále živý život. 
Bude tou silou polievať ľudské bytosti, pokiaľ sa v nej nerozoznejú jej vlastné struny.

A to sa deje i dnes. Pozri sa do koruny statného stromu alebo ho objím. Vyprázdni na chvíľu myseľ. Potom prídu pocity. Môžu ťa zaplaviť ako rieka, alebo ťa zobrať do ríše bez ja a moje. Pocítiš možno niečo veľmi hlboké a pra-staré. Hlbšie a staršie ako ty sám. 
Rozozneje sa struna....
Trvá to len chvíľu. Potom začneš "žiť bežným životom" a všetko je preč. 
A znejú iné struny. Buchot a hluk strojov, bez ktorých si nevieš predstaviť život, otravujù vzduch ktorý dýchaš. Spôsob ktorým žiješ, ničí zem čo ťa živí. Niekedy to vidíš, ale nevieš inej rady ako žiť.....
A tak i ty si ako ten muž pred šesť tisíc rokmi. Ale ty už vidíš dôsledky svojich činov. 

Padlo malé semienko a zapustilo korienok. 
Tisíce rokov odoláva neuveriteľnému tlaku. Malé, krehké, nesie v sebe celý veľký strom. Malé, krehké, nesie v sebe silu tvojho rodu. Od počiatku teba. Slzy sa hrnú do očí. I teraz, keď o tom píšem. Vydrž, maličké, vydrž. Ochránim ťa sebou, vyrastieš a budem srdcom počúvať tvoj šelest, spávať pod tvojou korunou. 

 Rozozneje sa moja struna a už jej nedám zmĺknuť. Budem sa jej dotýkať i v hluku a prachu čo som narobil okolo seba. Aby som už nikdy nezabudol na tú pieseň ktorou zvučí ...

Šli roky, dávno pomreli tie deti, neschopné žiť vo svete kde je tma. 
Zomrel i muž v bielej košeli, i múdry starešina. Ich rod sa vybral cestou do hmly a tmy. 
Guraľu, ci ti ňe žiaľ...
Odchádzaš od strání otcovizne...
Ešte si spievaš ešte nie je neskoro.

Teraz stojím na tom mieste, kde zastal praotec ja. 
Vidím čo ešte nevidel on. Smetisko citov, myšlienok, činov, hmoty. Hrob čo si sami kopeme svojimi činmi.
Čo si on domyslel, ja vidím. 
Ale vidím i to čo videl on. Svetlo.
On, ten dávny ja, šiel zo svetla do tmy. 
ja terajší, idem z tmy do svetla. 
On nespoznal tmu pre svetlo 
Ja dnešný poznám 
tmu. A sebou poznávam i svetlo. Prúdi ku mne zo skál, zeme i z potomkov malého semienka. Ale je to moja struna čo nimi zvučí....

Dotýkam sa rukami zeme a sľubujem jej vernosť. 

Miešam tmu so svetlom. Smetisko čo sme narobili dnes so svetlom čo prúdi z Dávna.  Igelit meliem do úrodného humusu lesa. 

Ak to nezmiešam, zahynie pod igelitom svet.
Niet kde dať tie smeti. Niet pre ne miesta vo vesmíre. 
Ale je jedna cesta ako z toho von: zmiešať humus s igelitom.
Jed s liekom. Vyrastú v tej prapodivnej zmesi malé tvory, čo rozložia igelit a premenia ho na humus, na život...Ale nie sami od seba. 
Táto forma života vznikne z túžby a lásky. 
Presne to, čisté a ničím neporušené, tam vložili tie deti....
Len stlačiť v sebe ten správny gombík. To je moja úloha. 
Veď to moja myseľ robí tento svet. Jej hranica je aj hranicou sveta. Viem tvoriť svetlo i tmu. Tvorím a rozpúšťam svety. Aká myseľ, taký svet. 
Niet hraníc....

Budú nás to učiť naše deti. 

A budú žiť šťastne v otcovizni po veky, živí z  dobrých prameňov. 
Vyvážia sily v človeku, tvoriac  svet pre svoje deti- budúcich nás...