Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


biela Guľa

Bierla guľa podišla k nám, sediacim na slamených rohožiach pred domčekom. Obterla sa mi o nohu a pomaly sa zviezla  po mojom boku na zem. Položil som jej ruku na hlavu. Blaženosťou privrela oči. Bohdan sa na ňu uprene zadíval pohľadom, čo prenikal ako rentgenový lúč až kdesi za to, na čo sa bežný človek bežne pozerá.

„Je ako ty. Nedávaj ju na reťaz.“ -povedal akoby mimochodom  Pohľad mi skĺzol na miesto, kde som Bielu priväzoval na noc, pod statný krík Hlošiny. Ale retiazku som napriek očakávaniu neuzrel. Ležala kdesi hlboko v tráve. Potom som pozrel na Bielu guľu, čakajúc že uvidím pod jej krkom srsť tmavú od kovu retiazky. Zvedavo zdvihla hlavu, ucítiac možnosť urobiť zo seba manekýnku. Ženská. Ale na krku a hrudi jej svietila čistá biela srsť.

 „No- dávam ju na noc. Inak sa mi vyberie na lov. A niekedy sa vracia až na druhý deň... a ešte keď odchádzam. A niekedy keď sa mi práve nežiada každých 10 minút pozerať, či je ešte tu....snažím sa.“

„Viem.“ -povedal. „Máš jej plnú hlavu. A to je tiež reťaz. Páči sa ti?“

„Kto?“ 

„-no tá reťaz.“ 

„Hm.. je to pre mňa cvičenie všímavosti. Spustím z očí a zmizne“ -zasmejem sa. „- neviem čo s tým. Celý deň je tu, pri mne, hrabe si myši alebo leňoší pod Janovcom, semtam sa príde pošmajchlovať, no, a semtam sa zas prídem pošmajchlovať ja, pohodička, slniečko, vtáčiky... ale nadíde večer a pokiaľ ju nepripnem na reťaz, na chvíľu na ňu zabudnem a v tú ranu je fuč...Má na   to hádam nejaký špéci zmysel. -a neviem čo s tým. Nezadrží ju žiaden plot, ani elektrický ohradník pre kone, vždy si nájde nejaké miesto, prikrčí sa, vidno ako zbiera odvahu k niečomu, čo som u psa ešte nikdy nevidel...psi po prvej skúsenosti s elektroohradníkom utekajú aj niekoľko stovák metrov a druhú skúsenosť obvykle nemajú...mám to oskúšané na troch predošlých. Ale Biela nie! Niekoľko sekúnd zbiera odvahu a potom vystrelí. Preletí pomedzi dráty ako delová guľa.Ak dostane ranu, len ticho a krátko kvíkne a pokračuje v trysku. Jej atletické telo sa celé vzpína, každý sval akoby mal jedinú túžbu: vpred! Vpred! Darmo volám, lákam, sľubujem, hrozím... jej biele telo sa neodvratne vzďaluje....Neraz som sa pristihol, že jej to z celého srdca prajem. Ten beh, čo nemá prekážok. Tú voľnosť... ale ústa kričia Vráť sa! Ku mne! A keby sme žili niekde v divočine, tak by som sa len mlčky prizeral,fandil a užíval si jej rýchlosti....ale sme v matrixe, kde pes nesmie... A rozumiem tomu. Liečil som dievčatko čo onemelo, keď sa k nej rozbehol veľký pes, čo behal voľne po ulici...vtedy to dopadlo vďaka hypnóze dobre. A spomenul som si ako som ako malý chlapec šprintoval na bicykli  pred psom,čo sa na mňa rútil s vycerenými zubami. No, a raz som si zašiel po ňu do mestského koterca,stálo ma to 3 stovky... A to nehovorím o miestnych  poľovníkoch!   Už som kúpil aj taký aparát, čo ak prekročí drát, dostane dútku z obojka na krku . Najprv varovný zvuk, potom „korekčný impulz“,ako to dôstojne pomenuvávajú v návode.. Fungovalo to pol hodiny. Potom sa Biela rozbehla tryskom a preskočila drát.. aj som prístroj chcel reklamovať, ale skúsil som si ho na sebe, v nádeji, že nebude fungovať, ja ho reklamujem a dostanem iný, čo fungovať bude.... Bohužiaľ. Ten korekčný impulz čo som dostal do ruky držiacej obojok som si za kobúk zastrčiť nedokázal. A tak zlyhala ďalšia sedemtisícová nádej...Inak je to úžasný a citlivý pes....no, a tak si tu fičíme...zakončil som.

Bohdan chvíľu mlčal. 

“-čo ti to pripomína, to prestrelenie drôtov? Beh, Sloboda a vietor v ušiach...?“-zasiahol do živého.

„No, to som celý ja!“ 

Uf, je to ešte horšie, ako som si myslel. V tej chvíli som vedel, prečo nefunguje žiaden plot...V tej chvíli som sa stal Bielou Guľou, jej túžbou, jej vedomím beznádejne zapichnutým do slobody, behu a priestoru... Pokúšali sa ma zastaviť, oplotiť, láskou, sľubmi, hrozbami, trestom,  rodičia, učitelia, vychovávatelia i partnerky....a aj ma na reťaz dávali. Šklbal som sa dokiaľ som sa neodtrhol alebo nevysilil. A i čo som na zemi ležal, myšlienka letela ako Biela Guľa. A aj keď síl nebolo, niečo som vždy vymyslel. A tak si behám dodnes, nedbajúc na ploty, mreže reťaze, šrámy, straty a nálezy, nezávislý na miske, svorke a vodcoch,....toto všetko mi v okamihu preletelo hlavou, len jasný a krátky záblesk-pocit, a v ňom bolo toto a ešte omnoho viac. Niečo čo ešte doteraz nebolo rozbalené do slov. Stíchol som, lebo som uvidel kraj tej priepasti, kam sa myseľ dostala,ba som i do nej nazrel, vidac tú bezodnosť. Aha, tak takto sa museli cítiť všetci tí, ktorí ma chceli vychovať...A určite mi chceli dobre, chceli aby som bol normálny. Aby som sa dal vypočítať.Predvídať. Aby neboli so mňou problémy. Aby som im neutekal. Aby som žil ako sa patrí. V tej chvíli mi ich všetkých bolo úprimne ľúto. To, že im to nevyšlo – a nevyjde. A môžem si zvoliť svoju ohradu, milovať ju, vracať sa tam.Spočinúť, pritúliť sa, najesť, obliznúť hospodára...ale potom, keď sa zvečerí...

„Je ako ty. A ak chceš aby bola ok, tak si predstav na jej mieste seba.“ -ozval sa opäť Bohdan, zrejme pocítiac ten môj pohľad do priepasti, tam, kde sa končia všetky plány,sny, vidiny, obrazy  a nádeje, kde končia všetky reťaze...

„Ale..to nemôžem! Je biela a v okolí ju vidieť na kilometre! A okrem toho- som za ňu zodpovedný.. A …“ -a ešte som mal chuť niečo dodať, ale od Bohdanových uší sa to odrážalo ako tenisové loptičky od steny. Vstal, ponaťahoval sa.

„-pôjdem, slnko zapadá“ -povedal, na chvílu znehybnel, preletiac očami sad, lúku, stádo kozičiek i kone na pastve, zastaviac pohľad na ležiacej Bielej guli, ktorá  pomaly začala vstávať, aby ho mohla vyprevadiť ku vchodu. Prejdúc bránkou, ešte sa pootočil a povedal “a nebuď v tom dlho!“ Znelo to skôr ako prosba, než ako rada.      

 

A tak sa to stalo. Skočil som do priepasti ktorá nemá dna.

Dnes si Biela guľa behá niekde v hlbokých horách pod Makytou a loví zajace.Alebo ju zastrelili miestni poľovníci. Alebo si našla svojho človeka. Alebo si ho nájde. Alebo nie. Veľmi, veľmi jej držím palce. Tak, ako sebe. A ešte o kúsok viac.

Ešte stále letím.

Ak je naozaj ako ja, práve  preskakuje ďalší z plotov.