Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


lakomý šejch-rozprávka o vode

                                                 Rozprávka o lakomom šejchovi

 

Šiel raz púšťou istý beduín, s jednou ťavou, už dlho putoval, mech na vodu mu už i znúta vyschol, jazyk sa na ústa lepil, do oázy čo mal po ceste sa náhlil aby došiel k vode prv, než ho nemilosrdné slnko na kosť vysuší.

I došiel konečne a celý rozradostený sa rovno k studni pobral, aby dal sebe a svojej vernej ťave piť. Tu sa však šejchovi vojaci objavili, že za vodu sa platiť musí, tak im to ich pán prikázal. A počudoval sa pútnik, veď voda je od Boha pre človevka stvorená a oáza pre každého pútnika je, a každý, priateľ i nepriateľ slobodne tento allahov dar smie prijať, taký je starý, prastarý múdry zvyk....Ale nič mu nepomohli tieto reči, vojaci len zlato pýtali. A smädný bol pútnik preveľmi, ale napiťsa nemohol, lebo zlata nemal, ani striebra či drahý meč, čo by za mech vody dal. A to jediné čo mal bola tá ťava. Ale akože dôjde bez nej na koniec púšte? -a tak o zmilovanie prosil, až sa ho ulútilo  vojakom a povedali mu: náš šejch je veliteľom, nuž choď tam pýtať vodu zdarma. I pobral sa pútnik sotva nohami od smädu prepletajúc za šejchom. Ale tvrdý bol ten ako skala, a tak – ak chcel pútnik žiť, voľky-nevoľky ťavu musel odovzdať. I nabral vodu do mechu a poručeno allahovi- do púšte sa vybral po svojej ceste, s mechom na pleci, k nebu oči vyvrátiac, a tak do toho neba rečie: boh môj jediný, allah,večný, čo si mi daroval, kúpiť som musel od človeka.   A nenájde moja duša teraz mieru, kým nezviem kto je silnejší- ty, boh môj jediný, alebo šejch čo má moc tvoj dar mi predať?!

I zatmelo sa nebo na pravé poludnie, zablislo sa a zvedel pútnik, že allah znamenie dáva...

A prešiel on ešte kus cesty, keď tu  za ním v diaľke prach púšte sa zvíril, už počuť i dupot konských kopýt, na obzore sa šejchovi jazdci objavili a pútnika už doháňajú, obkľučujú, mech s vodou mu z pleca strhávajú, že ich šejch poslal, aby mu ho za vrece zlata vymenili,lebo zo studne všetka voda zmizla, priam sa na zlato premenila, tak aj víno a mlieko zvierat, všetko sa to na zlato mení a smädné je všetko čo je v oáze. Ale nechcel pútnik vodu za zlato dať, ale presila ich bola a tak mu mech s vodou zobrali a so zlatom nechali, i odcválali späť. Čo mal pútnik teda robiť? Sadol si na mech a rozplakal sa. Ale ako tak vzlykal nad svojou biedou, tu v tom vreci čosi zažblnkalo, i nazrel on doň a hľa- plný vody! I ďakoval preveľmi Bohu za tú premenu.

A vojaci došli k šejchovi a k nohám mu mech položili, no keď sa napiť chcel, do gágora sa mu miesto vody len zlaté mince sypali, až sa nimi celkom udusil. I naľakali sa vojaci hnevu božieho, sadli na kone a za pútnikom opäť hnali. I dostihli ho a ten sa na kolená hodil, lebo si myslel, že ho zabiť idú, ale zosadol z koňa veliteľ, uklonil sa a pútnika do oázy pozval, aby sa ten na šejchovo miesto posadil a múdro jemu i jeho druhom a rodinám v oáze žijúc- vládol. I tak bolo a odvtedy až podnes už nik v tej oáze vodu za zlato nemení, lebo každý tam vie, že nie je žiadne zlato nad kvapku vody.