Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


6. 2. 2011

 


 

14.1.

Prešli časy, život sa posúval po koľajach mysle, všeličo sa udialo, čo sa v metrixe stáva, i sa darilo ale vše i nie podľa predstáv, i Monika sa po vianociach deň pred novým rokom rozhodla zmeniť hru na manželov na hru o žiačke a učiteľovi, bo ego nevydržao bo srdce do hry celé nedala, a keď bolo treba hovoriť, ticho ostala, v sebeb zavretá. Ale i tak dobre, veď hra je hra, a vše sa mení, hra i pravidlá, i hráči. A mne milšia by bola ako prv, bo guruovania si i bez nej vyše uší užijem, ale môžem z lásky i tak.

A pobudol som pár dní i v meditačnom centre v Haluziciach, i videl milých ľudí, čo zmeniť svet podujali sa cez zmenu vedomia,odložiac svoj život osobný kôli idei...a len tak ho žijú, aby svojej duchovnej úlohe nezavadzali. A tu uvedomil som si, že duchovno inak vnímam než kedysi: nie Ježišovia a buddhovia, anieli či Bieli Bizóni, psychotronici(ako ja:-) )sväté sošky či úžasné kryštály, ale šťastní ľudia krásny svet rukami a mysľami tvoriaci v mene Božom. No a potom až tí Ježišovia a Buddhovia... ale možno to krásne a trvalé tvoriť bez nich? Asi nie. A tak asi vedno, ale cieľom je to krásne na Zemi a vo Ves-Míre (Celom-Svete). Pre mňa.



 

Teraz v ďalekom Nemecku sedím medzi priateľmi, učím tých ktorí prídu, lepšie oči a srdcia pre svet mať, myseľ slobodnejšiu, a radosť je to, keď bytosť po pol roku príde a je iná, šťrastnejšia, žiarivejšia. A to je odmena pre mňa a vzpruha. Niekto od ducha telo liečiť začína a dobre mu, niekto od tela ducha lieči, ale tí čo telo o tele a cez telo liečia, ku mne nechodia. Možno doba už tak dozrela... A zas sa na mňa dobrá karma usmiala, bo bývanie tu mám v malinkom drevenom domci čo piecka na drevo ohrieva, spolu s Táničkou-tlmočníčkou, čo mi od rána do večera šteboce- chvíľu za mzdu a chvíľu zdarma. Za mzdu moje a Nemcov myšlienky šteboce, zdarma potom do noci svoje. Ale pekne je to. A keby nie ona, isto mne by sa pusa neprivrela. A tak ju pozorujem a teší ma jej bytosť.

A tiež sa mi splnil jeden sníček- auto čo miesto benzínu plyn žerie.

A bolo to takto: môj malý miláčik TICO (daewo) začal pri ceste k Monči štrajkovať – najprv sa akési hadičky sami vypojili a hore kopcom po diaľnici som 60kou šiel, a žralo to ako keby pásomnicu malo, potom, zistiac chybu a opraviac- v ďalšej ceste svetlá miesto svietenia sliepňať začali až som myslel že v tme ani nedôjdem, ale došiel som predsa. A na ceste do čiech mi elektrika zas štrajkovať začala a motor 8 miest 5 litrov žral...a opravára čo by pomohol nebolo. A tak som deň pred cestou do nemecka do bazára skočil a po vrecku sa pľasol, novučičkú, len 12 ročnú feliciu kombi, celú striebornú, plynom kŕmenú zakúpil. Jediná tam bola s plynom, na mňa celý mesiac hádam čakala. A tak som ju osedlal a vyrazil. A keď mi ju v Plzni do zimných papúč prezúvali, nejakého technika na mňa poslali, vraj zadarmo bezpečnostnú prehliadku...A tak preťukal, premeral všetko, odspodu i odvrchu prezrel, do motora ruku šturil, - a nič. Vraj ako nová, môžete bezpečne ďalej. Aj sa osvedčila cestou, lebo hodinu sme v kolóne poskakovali po centimetroch na nemeckej diaľnici. A i som si vravel, čosi zlé sa prihodilo, ale nie- to taký zvyk v nemecku, robiť kolóny. Zo špásu, alebo z málo pruhov na ceste, alebo žeby z veľa áut?? Tak sme to na parkplaci zapichli, nohy pod predné sklo vyložili (každý na svojej strane:-) ), Žiarislava spievať nechali, ba sme mu i pomohli, a o hodinku rad zmizol a my sme ďalej šli.

No ale už je dosť hodín, tak končím pre dnes, bo ráno o deviatej ďalší ľudkovia dôjdu....Tak brú noc všetkým bytostiam v celom vesmíre, osobitne tebe, Monča, Janík, i vám Katky a Romanovia, Evky, Zuzky, Stanky, Vlastovia, Branislavovia...i Tebe, samozrejme. Chŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕ

 

 

18.1.

Cestou z nemecka sme sa  zastavili s tlmočníčkou Táničkou prespať v mojom  slamenom domčeku.

A znova pukoce v mojej malej piecke, znova sa môžem  zahrabať po nos do kožušín, znova tá mne tak dôverne známa vôňa, ktorú asi pozná každý chalupár -ja ju volám vôňa  skrine starej mamy. Všetko je tu tak mäkké a krásne...líham si, za oknom začína svitať a ja sa teším, keď po zobudení otvorím oči a uvidím ten známy a blízky obraz: skalku, za ňou sad a za ním smrekový les... cítim sa ako bábo v maternici (na tento pocit som sa presne rozpamatal a opäť ho prežil v jednom regrese) Je krásne s ním zaspávať. Doma.. 

 

Ráno, hned po zobudení – nedalo mi to ani sa poriadne ponaťahovať- vhupol so do čižiem a hybaj privítať a pozdraviť pozemok. Celý ho obísť, poobzerať ako sa držal bez mojej svätej prítomnosti. Uspel, stromčeky ochránili pred zvedavými zajacmi zábrany zo starých a deravých stavebných fólií, kde tu obžraté vetvičky... a na záhrade prekvapenie ako hrom! 

Boh je naozaj všemohúci! Povedal som si 19.1. ráno pri pohľade na kvaku, čiernu reďkev, statné vodnice,biele i červené reďkovky, 3 druhy šalátu, čo sa mi zeleneli, červeneli, beleli  i černeli na hriadkach. A tak som 19.1. odniesol zo záhradky za tašku čerstvej zeleniny... a ešte za tašku nechal, reku začiatkom marca zjem...  Ešte i z gigantického kalerábu mi zajačiky niečo nechali, ale som im ho prenechal, bo dosť pre všetkých. Tešil som sa akoby som poklad našiel a keď z toho k ústam kladiem, veriť sa mi nechce, aká je Matka zem štedrá a prajná, ešte aj v prostred zimy nachová svojho syna. A to strova je, že nič viac k nej netreba, len kúšťok chlebíka, čo som si bol upiekol... po nemeckej strave balzám na črevo i dušu, bo to naozaj živé, zdravé ako repa... veď aj repou okrem šalátu to bolo:-) .A to mi všetko na jeseň v zemi ostalo, ale menšie, kvaku som ani  ťahať nechcel, bo malá, a ostatok som aj chcel, ale po kolená snehu nocou napadlo, tak sa mi hľadať v  ňom nechcelo, i som si povedal: isto pomrzlo. A potom prišli mrazy -18, a ja som načisto uveril, že všetkému siatemu koniec... ale sneh ochránil, a keď teplom zišiel, všetko vzrástlo, pomaly síce, ale predsa viditeľne.

A tak  okolo obeda vychodili sme zas do sveta, ja  plný tepla domova svojho.

A ešte jedna vec sa stala čo som už dávno čakať prestal, ikeď nie celkom, bo kdesi v kútiku duše som vedel že sa stať musí- ozvala sa Viki, tá čo sa pred  takto rokom bez stopy do širokého sveta prepadla, a ani ahoj „svjmu milovanému mužovi“(citát) nestihla zavolať... ale zo stetnutia nič nebolo, bo aby sa stretnúť nemusela, radšej vysokú teplotu dostala a hnisavú angínu. Tak sa z postele ani zdvihnúť nevládala... oj, čo všetko si vie podvedomie vymyslieť, aby sa vyhlo stretnutiu. A vôľa tam bola, len skutočná odvaha znútra asi nie. A tak budem ďalej čakať-nečakať, kým pravá chvíľa nastane. A nebola to náhoda,keď za posledný týždeň niekoľko krát jej živa v mojom priestore zablysla – či už jej a moja  fotka u strýka na skrini, či hovor o nej so známimi čo ju ani nepoznali, len z videa koncertu, či už tá Nemka- klientka, čo ako ona i vyzerala i takú podobnú živu mala...a príjemne sa mi s ňou robilo, také ihravé to bolo, a Tánička sa po  jej odchode vyjadrila, že tá určite ako Viki je, lebo to tak pekne medzi nami bolo.

A na druhý deň od Viki  sms, ževraj sa chce rozprávať. Nuž dobre. Rád. I tešil som sa že ju uvidím, počujem, čože ju to postretlo, do víru schytilo. Možno nabudúce. Keď ten správny čas nastane.

 

21.1.

 včera večer sa mi stalo také: po krásnej tantrickej meditácii (s jemnou a citlivou šakti- však nie o milovaní, ale o práci-hre so živou), sladkej a trblietavej, keď sa darilo viesť živu podľa predstáv, cítiť jej silu i jemnosť, nechať ňou zaplavovať telo i myseľ, keď už všetko- naplnené- stíchlo a ja som si to v hlbokom tichu užíval, prišla kdesi z hĺbky  veta- ach ako sa už teším na vipassanu!

 

Rozumejte: o pár dní si sadnem na  8 hodín denne do sedu so skríženými nohami, zažmúrenými  očami,pozerajúc tam dole, kde sú len pocity a vedomie, budem 24 hodín denne stretávať len to, čo je vnútri, svoju vlastnú nevedomosť,stretajúc sa s  bolesťami  rôznych druhov a všetkého možného... to je vipassana- horká i sladká zároveň, utrpenie ktoré vás vyvedie von z utrpenia, forma ktorá vyvedie z foriem, a to bude trvať takmer 9 dní... a ja po tom zatúžim práve po takej sladkej šľahačke... Ano, to je presne ono. Jete najlepšiu tortu akú si viete mysľou utvoriť. A už je celá v bruchu, a vy, s posledným sústom  zatúžite po suchej kôročke s cesnakom. Alebo ste na nnávšteve v prekrásnom zámku dobrých priateľov, zo zlata a krištáľu, so sladkými vôňami, dobrými vínami a skvostnými jedlami a na tretí deň zatúžite po samote v malej, drevenej chalúpke a jej rozvŕzganej prični kdesi pod horou,kde líšky dávajú dobrú noc...  nie neprejedla  sa torta, ani zámok nezošklivel, ani priateľ nezovšednel, ale duša po ozajstnej, najjednoduchšej pravde zatúžila, bez pozlátok, po konečnej pravde, nie pravde palácov... Pekný je matrix tantry a energií a svetla, pekný matrix šťastnej a krásnej rodiny, rodového statku, ochrany a skrášlenia matky Zeme. Je veľa krásnych a ušľachtilých matrixov ktoré hráme. Ale za nimi je tá neúprosná, do živého ega tnúca vipassana!Ukazuje prázdnotu hier, a kto ju nevidí, máju v hre vidí(ilúziu o živote) a duša zmätená zostáva.... A tak si myslíme, veríme a dúfame že niečo máme. Ale v skutočnosti nemáme nič. Nič sme nemali a mať nebudeme. Môžeme sa s tým len chvíľu hrať. Duša sama však volí, rada pôjde do pravdy, i keď holej a bez ozdôb...

Ak  tomu neporozumieš, priateľu, nevadí, citom zvieš keď príde chvíľa,že to, čo dosiahneš, práve tým dosiahnutím strácaš. Preto ten povzdych srdca od sladkého a krásneho k holému a pravému. Veď aj sa vraví – chlieb náš každodenný daj nám dnes- nie koláč náš každodenný daj nám dnes. A tak nič je v Pravde viac ako niečo...

 

1.3.

2 deň meditačného zásedu vipassaná.

Radosť zo svetla, tvarov, vôní, farieb  a energií som vymenil za radosť z Ticha a prázdnoty, čo je za všetkými tými krásnymi i menej krásnymi obrázkami....Je napodiv omnoho jemnejšia a plnšia.Ako keď človek príde z diskotéky, kde púšťali jemu milé pesničky, z veľkých a hlasných reproduktorov. Zatancoval si, zaspieval čo mu hlas stačil a všetko si to v paráde užil. A teraz si ľahol do vane s teplou vodou a jediné po čom túži je vznášať sa v tej vode v  tichu a pokoji... a tak i ja si líham do ticha mysle, bez myšlienok, veľmi, veľm jemná, hodvábna vie byť a radosť prichádza nevedno odkiaľ a prečo. Možnože radosť je slovo prihrubé, lepšie Blaženosťou to nazvať. Jasné, len o tom krásnom som začal, čo si prežívam a na čo sa teším, ale i rub to má – rozbúrená myseľ, nepokoj, boľavé nohy, chrbát. A just začne myseľ staré resty a nestráveniny vyťahovať, k riešeniu predkladať, aby ďalej ma za nos vodiť mohla, aby živa a čas k videniu pokoja nenastali. A chvíľu trvá než sa podarí zastaviť ten mysľotok aby človek v čistej mysli Ticho uvidel. A to Ticho nemá dna, stále hlbšie sa noriť doň dá, a čím hlbšie, tým jemnejšie prichádza. A tak sa i ten kto pozerá musí jemným stať, veľmi jemným, niekedy i dych vymizne, ba i ten čo pozerá  sa v tej jemnosti roztopí. A čo ostane? Nič. Lebo všetko čoho sa vedomie dotkne sa mení, i ono samo teda. Aj ticho sa mení, nie Je, ale Deje sa, prúdi. Je to prúd ticha ako rieka, lenže bez brehov. A vedomie sa mení, tiež sa stáva riekou bezbrehou. Ťažko o tom písať. Slová sú hrubé a nepresné. To čo je presnejšie a jemnejšie je hudba. Trebárs šum lístia vo vánku... Ale za všetko sa platí. Za poznanie toho čo je za všetkým takto:

 

                                                  Intervju s Vipassanou  (To som stvoril ja)

 

Jsem v holém, nekonečném prostoru. Jenom já a Ona. Ta bytost s úzkýma očima, s pohledem jasným a ostrým jak samurajský meč. Jenom stín místo těla, a ty oči.

-Řekni mi, jak to je? Řekni mi CELOU pravdu. Ty ji znáš. Vím to! -Žádám.

-A co za to?- zubí se ten přízrak.

-...co chceš?

-Chci tebe!

-To ne.

-Za malý peníz, malá muzika!- chechtá se zlomyslně.

-Tak jo. Stačí mi krátká písnička.

Pomalu kladu svoji otázku. Hra začíná. Vím. Pravidla budou dodrženy. Beze zbytku. Odpověď jež zazní s těch očí, je pravdou. A já za ni platím. Podle dohody. Něco musím dát. Něco svého. Zkouším košili. Její ruka s ostrými drápy je se mně okamžitě serve. Je zaplaceno. Tak další orázka. Platím kalhotama. A odpověď. Vím, je pravdou. Kalhoty jsou servány. Teď jsem nahý. Ale stejně- mám, ještě mám čím platit! Mám předci svou kúži.

Zrúda vyřkne novou odpověď.

Vše se ve mně raduje, vše jásá. -a hnát s drápy serve kúži. Kus po kuse. Ach, zatraceně, to  pálí!!... Jo, a ještě  mám maso! Ještě se mohu ptát. Ještě mám čím platit... a tak pomalu kladu svou otázku. Přichází odpověď. A hnáta s drápy sa zaryje do masa.. S každou dalšíodpovědí odlupuje další kus od kost i. Ber, ber, jenom mluv! To, co dáváš, je pro mne mnohem víc!!!

Poslední odpověď. Poslední kus masa. A žízeň roste. Jo, ještě jsou tu kosti. Vem si je vem, jenom mi dej, co uhasí mou žízeň!

A další odpověď. A ruka s drápy drtí řebra v prach... Vidím ty oči. Ony ví... Tak ber i kosti noh a ruk...a ještě je tu páteř, obratl po obratli... jenom řekni, jak je to doopravdy?! Řekni a vem si! Ano, i lebku.To jediné mi zbylo.

Poslední odpověď. A lebka je drcena v bílý prach...

 Hra je dohrána

                                Zmizel hráč.

                                                    I Vipassana. Protože není kdo by se ptal...

                                                                                             Mizí vše.

                                                                                                        A co je tam teď?

                                                                                                                     -Je tam to, co zmizelo!

 

                                             

 

 

A ešte na priblíženie nie osobnývch pocitov, ale idei:

 

Cieľ: vyčistiť myseľ tak, aby ňou mohla prúdiť láska z nibbány.(Nibbána je stav za mysľou, kde nie je nič než mier. A Láska je prajnosť mieru. Prajná mieru je myseľ, čo sa dotkla nibbány. Ak neveríte, choďte tam a presvečte sa.)

Prastriedok: Zážitok nibbány vedúci k úplnému a trvalému vyčisteniu mysle.

Nástroj:  Vipassana – meditácia vhľadu

 

A ešte som si jedno uvedomil, ale to nesúvisí s vipassanou, i keď ano, lebo to videnie prišlo po dobrej meditácii: Človek keď je nešťastný – tj. Nemá sa  dostatočne rád – sa snaží s tým nešťastím podeliť s inými tým, že  sa im snaží nejaké to nešťastie vyrobiť, zrejme aby ho boli schopní pochopiť.?. Niekedy vedome a niekedy podvedome. To isté platí i opačne. A možno o tejto pravde vedia všetci okrem mňa.:-).


 

4.2.

včera som knižku od megreho – Anasta- dočitoval a pri jednej vete sa mi záves odhrnul a čo som videl len napolovice, celé a hlboké teraz uzrel. A to hádam preto, lebo myseľ po meditácii je tak jemná a citu bdelá... „Prekrásná živá rozmanitost a étery tě zcela odpoutají od negativních infotmací antisvěta. Taká nenápadná veta....a razom som si spommenul na pocit, ktorý mávam s príchodom na Rodový statok... A na chvíle, keď sa tam cítim ako dieťatko v maternici. -A na chvíle prežité medzi chladničkou, káblami a tv....a pochopil som dušou čo znamená žiť v antisvete, obklopený antirozumom (rozumom ktorý ničí to, čo nás živí a hýčka- zem.) I do plaču mi bolo, aj slza vyšla keď som si uvedomil, že i ľudia, ktorých mám rád sa boria, chcú, ale energia antirozumu im silu berie a tak sa púšťajú do programov, čo ich už tisíckrát do utrpenia priviedli. Tak ďaleko sme došli, že matka sa bojí svoje dieťa na dvor (medzi paneláky!) pustiť, a tak sa ono celý deň po koberci v zavretom priestore váľa, prach a pachy umelých hmôt dýcha, jeho myseľ mŕtva hračka „rozvíja“, alebo tak isto umelo žijúci a deformovaný psík či mačička....a mamka svoje milované dieťa len ako psíča vyvenčiť chodí. Živa jeho prečudesné veci s ním robí, trochu ak šialené zvieratko sa semtam správa. Ale duša je to krásna, jemná, široká,len čosi čo nie je od boha rozvíja ho podivným smerom... A niet tomu konca v dohľade: dieťa rastie, do školy ho dajú, do lavice, ticho sedieť, potom na počítačový krúžok do špeciálne elektrosmogom zamorenej umakartovo-betónovej miestnosti, večer do telonične alebo do antifitka, semtam do umelého bazéna s umelou vodou. A dieťa zvykne a už mu ani na um nepríde do lesa, na lúku sa vybrať... No povedzte, kto to takto usporiadal- rozum, alebo antirozum?Ja si inak detstvo pamätám-domov len po krajec mastného chleba z cibuľou, celý deň (okrem školy, pravda) vonka, každú piaď sídliska i blízkeho kopca a lesa som poznal, všetkých susedov, i z okolitých vchodov zdravil, v záhradách sme každý strom poznali, i mená tie stromy mali. A i sme ovocie kradnúť chodili, ale tak, aby na jabloni nechýbalo keď gazda pozrie...A o zdraví dnešných detí viete sami. A ako to bude s ich deťmi, ak sa veci nezmenia,nechcem ani myslieť... A i ja sa niekedy so životom borím, vedľa vytýčenj cesty šliapnem, ale mám ten Dar – tie étery a živú rozmanitosť. A tak ľahko sa mi potom svetom kráča, takto chránený... Samozrejme, priestor myseľ nespraví, len pomôže. Alebo znemožní, ak je málo síl a hlboký zlozvyk. Teraz mi to akoby naplno doplo, doklaplo, o čom som i tu už toľkokrát písal, cítil, ale uvedomoval si len z malej časti. Tá ochrana je tak potrebná! Stačilo mi mesiac mimo nej žiť, preladil som sa, na náhradný program skočil, a ružovým sa on zdal, ale vnútro nemal. A nevidel som. Ale teraz vidím a túžim. A nie je problém byť v umelom svete – niečo človek znesie... ale strata spojenia. Na inú nôtu som si začal pískať.

Po roky takto v zime, keď som odišiel, Boh sa o mňa tak staral, že som ešte aj v Nemecku v slamenom dome býval a huňou z ovce sa zakrýval, voňavým drevkom v hlinenej peci kúril, A nevedel som do čoho idem a ako bývať budem, ale ves-mír to za mňa tak zariadil. Ďalší rok tiež v slamenom, pri Nitre – žiadny moc konfort, ale v strede sadu, v éteroch dreva, slamy, zeme a trávy, a i teraz v nemecku v malej dreveničke pri piecke... už roky som viac ako niekoľko málo dní v betóne nebýval! A dúfam, že ani bývať nebudem. A ak hej, budem si svoju pesničku strážiť, aby som sa v tých negatívnych informáciách antisveta nestratil.


 


 

Dnes som kukol i na web a toto som tam objavil:

 

Úžasné a prekrásne čítanie

chcel by som ja žiť ako ty, no neviem ako začať... samého ma strach nepustí...


 


 

MILÝ JÁN, nie si sám! Ak je tvoj zámer v súlade s krásou a ušľachtilým životom, tak už sme dvaja.stojím pri tebe- svojou prajnou myšlienkou i radou, ak treba-, i celý Vesmír...a on bude tak veci zoraďovať, aby sa ti pekné myšlienky zhmotniť mohli. A ak nevieš ako začať, hľadaj. I ja som nevedel ako začať... chlapec z mesta. V živote motyku v ruke nedržal. Kozu len na obrázku...A som tu. A ty môž o chvíľu ešte ďalej, tak sa prídem k tebe učiť:-)

Ak ti taká vôľa- zatúž a nespúšťaj z očí. Čo myseľ naplní, ruky v hmotu prečarujú. Len toku daj jasný smer a semtam niečo posuň. A strachu sa neboj, veď je to len strach. Nedrží ťa, to len ty stojíš, miesto toho, aby si šiel.

A TO JE TO O čOM SOM PíSAL. Antisvet si ťa tak nakódoval, že si slabý a nezmôžeš... A kto, keď nie ty?? Vrchol stvorenia?! Čomuže to dávaš svoju živu? Kto ťa to tak stisol?.A niekedy sa nedá všetko hneď.Ale práve touto myšlienkou si tvoríš zajtrajšok... Tak nestukaj, veď si MUŽ! - A kto spraví tvojej žene a deťom krásny svet, keď nie ty? Vari hodláš dopustiť aby i tvoj syn tak ako ty teraz – o strachu a nemožnosti písal? Prajem zo srdca zdar a silu, aby si ešte krajšie a lepejšie ako ja býval.


 


 

6.2.

Tak, pobyt v raji sa skončil. Krásne zásed prebehol, bytosti nové priestory mysle spoznali, načerpali z ticha, a vedomosti o tom ako pokoj vidieť v nepokoji si so sebou odniesli. Už na nich je, ako budú túto medecínu užívať. A na konci, keď sa vyjadriť mali čo by zlepšili na organizácii, tak všetci že miesto 9 dní aspoň 14.... no povedzte! 9 dní ľapieť na riti, do toho čo sa deje v gebeni stále civieť, slovka nesmú preriecť, iba so mnou o meditačnej praxi, a im málo 9 dní! :-) . Viem. Poznám, i 2 mesiace je málo....potom to už samo medituje, všetko je také ľahké a priezračné, jednoduché a radostné... ale nie vždy. Niekedy to človeka poriadne vymácha... A i trochu ťažko sa mi odchádzalo z toho pokoja. Ale veď nemusím z pokoja odchádzať, môžem si ho so sebou do Nepokoja vziať, ako deku z mäkkej vlny.

Dnes u priateľov nocujem (na mäkkej vlne :-) a cítim, že som im trochu z toho pokoja doniesol. Teší to a hreje. Tak, brú noc a pokoj všetkým bytostiam.


 


 

26.2

Tak, zas sa o mňa pánbožko perfektne postaral, chalupu na konci sveta v tichu a zurčaní potoka zariadil, len som si musel slamu na zem podstlať a slamník na letisku -posteli zriadiť zo starej obliečky na veľkú perinu, kamenné steny trstinovou rohožou obohnať, a potom už len do skleného kozuba dreva podpáliť a kožušiny z auta povyťahovať a podstlať pod i na seba a zas sa ako doma. Nič veru nechýba, ešte i v záhrade sa môžem vyblbnúť, stromov na strihanie kopec, i čas už im... ale to nemám v hlave tak, že ja jablone strihať mám, božie dielo naprávať. Tieto boi strihané a stratili súdnosť, len rýchlo rásť ako sa dá i nedá, vetvy samé sebe prekážajú a svetla jedna druhej nepustia, neostriháš – chrobač sa do nich nasťahuje, lebo brániť sa nevie čo sily nemá. Kde slnko nechodí, chodí lekár. Cez deň priateľovi Romanovi so stavbou slamodomu pomáham, večer sa s bytosťami čo pomoc žiadajú stretám a po večeroch na kolovrátku vlnu spriadam, reku na ponožky bude. A je to taká meditačná práca, bo umom, nohami i rukami obomi treba stále niť práce- hry držať. A i sme nejaké divočiny-meditácie s priateľmi spáchali, čakrovú predýchavačku, i trasľavú Maorskú meditáciu, bo mnohé miesta v tele čistiť bytostiam treba a myseľ inak prestaviť než je... A bolo mi tam akurát, za čo vďaku všetkým bytostiam zasielam zo zámku-hotela, z velikej postele v starodávnej izbici. A dostal som sa sem na pozvanie priateľa,čo tu pracovnú šopu robí, aby som čo je stuhnuté uvoľňoval...tak včera som 13 a pol hodiny s bytosťami robil, a i mi už viečka padajú, takže už na písmenká ani nevidím. Tak si to užívam, ale nad hotel na zámku svoj minidomček v mysli ám. A sa teším keď kufor pred dverami jeho položím a vojdem...


 


 

1.3.

Cesta z považskej do ba. Z autorádia mi znie arménska píšťala DUDUK s tmavozamatovým hlasom. Unáša ma kdesi do jemných, tichých priestorov. Ruky i nohy ťažejú. Myseľ je veľmi, veľmi tichá... mezúčastnene pozorujem ako sa popri mne mihá svet. Mier a priestor. Ani dýchať sa nechce. Prvý krát v živote na diaľnici deväťdesiatkaka. Dobrovoľne. Ach, aké je to krásne a vznešené, chodiť tak pomaly....


 

2.3.

Kopla ma múza a tak nezostáva nič iné, len sadnúť za klávesnicu:


 



 

NIE!


 

Nie! Vyletelo mi z úst, ani som nevedel ako.

Zastavila tok hovoru. „to sú moje pocity. Tak prečo vravíš nie? Vieš vari lepšie čo cítim?!“ -ano. Má pravdu, hovorí o svojich pocitoch. Tak asi neviem prijať že cíti to, čo cíti. Mal by som sa polepšiť. A stolerantniť.

Napriadla nový hovor. Chvíľu som počúval a zrazu zo mňa vyletelo Ďalšie NIE! A znovu som chcel niečo namietať, lenže v tú chvíľu som si to uvedomil, že to o čom hovorí sú jej pocity a sú rovnako sväté ako moje. A zacítil som sa ako malý fudbalista, ktorému ušla pod nohou perfektne prihratá lopta. Aj ma zamrzelo, najradšej by som sa bol prepadol. Aj som si to skomentoval- niečo ako -na budúce buď bdelejší....

A ešte 3 vety a znovu zo mňa vyletelo, silno, ako keď bičom plesne. NIE! Vtedy sa na zlomok sekundy zastavila myseľ. To NIE bolo ako vrták v mozgu. Stalo sa to najdôležitejšie v mojom svete. Fyzicky som cítil, ako sa pomaly celý stroj v hlave opäť rozbieha. Analyzuje. Presne a jasne vidí: to NIE sa netýka odmietania jej pocitov. Ani mojich. Je omnoho hlbšie a neosobnejšie. Týka sa hovoru. Slepá koľaj. Zlý smer. Nikam nevedúca cesta. Vyplytvaná energia. Zapletanie sa do pavučín. Hovoriť ďalej je pochovávaním nádeje na porozumenie. Tu nerastie. Ani z jej,ani z mojej strany. Len hlušina, ktorou sa nadžgávajú naše nevidomé mysle.

Pocit beznádeje a rezignácie.

Vstávam, lúčim sa, odchádzam,zanechávajúc všetko pohodené v priestore, nedopovedané, bez ladu a skladu. Bez výčitiek a rád,že som našiel silu nepokračovať.

 

To, o čom sme hovorili, sa netýkalo duše.

 

oooooooo


 

Neskôr prišla iná chvíľa. Pohľad z očí do očí.

Z tepla do tepla. Bez slov.

To, o čom sme nehovorili, sa týkalo duše.


 


 

7.3.

SMS:

Zo života sa neumiera, len zo smrti :-). Pomaly sa vraciam celý k Zemi. Je to úžasné. Málo jem, málo spím, veľa sa teším. Ide zdravie a sila. Objímam.


 

8.3.

Dnes som dostal (pri príležtosti MDŹ) :-) SMS:

Milý jemnocitný šiva, v dnešný sviatok žien na teba s vďakou myslím, pretože hlavne s tvojou pomocou sa stávam žernskejšou a zároveň ľudskejšou. Cítim radosť a vďaku že si súčasťou mojho života. Posielam ti pozdravenie a pohladenie. Dobrú noc.

Fakt, to som si nepísal sám! :-)


 

Veru, tak je to, ženy, robia ženami práve muži! A opačne. Takže milí muži – vidia sa vám vaše ženy málo šakti? Tak to máte čo naprávať.

Teda, milá Šakti, som rád tvojmu odhaľovaniu seba ako dokonalej Šakti. Nech ti Venuša svieti na cestách! Šiva čo na slame spáva.


 

9.3.

Tak, a sme doma všetci. Ja i celý zverinec. Len kocúr Fico sa ešte neobjavil. A ktovie, či sa aj, po troch mesiacoch...ale rád by som. I som ho pozval, že je očakávaný a vítaný. Život sa vracia do svojej pri-rod-zenosti. Zem ešte trochu zmrznutá, sadiť stromy a rýľovať ešte nejde. Tak som- z ohľadom na minuloročných slimákov- zľavil a použil čiernu netkanú textíliu na zem v záhradke. Hhádam sa rýchlejšie prehreje, píšu že až o 14 dní. Veď už pomaly čas sadiť. A nádejám sa, že tie plachty ešte veľakrát použijem,kým ich ďas vezme.

A včera som poslednú vodnicu bol v záhradke odtrhnúť, čerstvú a chrumkavú, i trochu lístkového šalátu, všetko to ostalo pod bielou plachtou, čo som tam aby mi slimáky úrodu nepojedli – jeseňou zanechal. A čo mimo fólie, pomrzlo a zhnilo ako sa patrí.


 

Zato jarného upratovania si užívam...A tiež otlaku na zadku od Nastinho chrbta.Včera sme sa všetci traja riadne vycválali.

Už som i stiholísť kosiť trstinu, reku, bude niekomu na domček... krásna je, škoda nekosiť.

Je to robotička milá, nie príliš ťažká, na čerstvom vzduchu, myseľ si odpočinie, lebo myslieť netreba, le vedieť. Telo samé pracuje.

Dnes som zasial do okna paradajky. Nakúpil som rôznych semien,že by som potreboval výkladnú skriňu, aby som to všetkomohol odchovať...a s vedoimím, že som nepomyslel dostatočne na zadné kolieska a neodložil sejivo zelniny... no, nabudúce.


 

Sad prežil nájazdy zajacov dobre, až na jednu jablonku v kúte pozemku, čo som zabudol obaliť kmienok. Nech je jej zem ľahká.


 

Riešil som vŕtanie vlastnej studne, bo tá spoločná je už 5 mesiacov nepoužiteľná, hoci zaplatená...tak je mi to čudné, že za 5 mesiacov si vrtník nenájde čas opraviť svoje zle zbudované dielo, hoci už dostal zaň groše...alebo práve preto? A že sused čo to vybavuje to vybavuje tak, že to nefunguje. I ja som sa chvíľu podujal, ale nefungovalo ani mne. Nejaké neblahé a zadŕhavajúve energie tam cítim, ale teraz neviem o čom to. Obraz na začiatku sa mi videl dobrý a v súlade s Celkom...

Našiel som inzerát že 800 kč meter. Ale iné vysvitlo. Za 35m 84 tisíc. No, to je lacnejšie kúpiť si hektár pri vode... tak sa ďalej pohrávam s myšlienkou vykopať ručne. Ušetrím tým 30000 za solárne panely a batérie a čerpadlá, všetko som to nakúpil kôli studni, do ktorej nejde spustiť vedro... tak chcem takú. S vedrom.


 

 

17.3.

dnes napíšem o maličkosti, ktorá mala nečakaný a ďalekosiahly dopad. Celé sa to udialo koncom novembra, keď sused bez mojho vedomia vošiel na moj pozemok – čo vzhľadom k dôvere medzi nami nie je pre mňa problém – a bez opýtrania si požičal rýľ – čo by bolo tiež ok, tak ako som si ja požičal jeho rýľ – ale nie bez opýtania – to by som si nedovolil – a zabudol mi ho vrátiť alebo aspon oznámiť, že ho má... Prehľadal som vtedy 3x celý hektár, súrne som ho potreboval, lebo som kopal jamu pre pivnicu a lopatou som sa tam nevošiel...A keď som nenašiel, venoval som sa inej práci v nádeji, že rýľ predsa musí niekedy a niekde opäť „vyplávať“... Ale nevyplával.Po toch dňoch mi sused oznámil, že ho má on... To by ma ani vo sne nenapadlo, že by si ho mohol bez pýtania či aspoň oznaamu požičať a nevrátiť... Tak tie 3 dni mi chýbali do dokončenia práce a zapaženia výkopu, lebo som musel na slovensko... keď som sa vrátil, steny štvormetrovej jamy boli zosunuté a ja som týždeň makal na vyhodenie spadnutej hliny, a ďalšie 3 dni pažil stále sa odlupujúcu hlinu... spolu 10 dní ťažkej práce, mnoho naveky utopeného dreva, (len jeden nákup ma stál 1500 Kč, a to v čase, kedy som sa mal venovať sadeniu. A tak bude všetko o 10 dní neskôr. To nie je žiadna tragédia,ale niektoré zeleniny nemusia chytiť jarnú vlahu a tak možno bude terba polievať....

Toto píšem pre poučenie do budúcnosti.


 

20.3.

 

O vykaní a tykaní: (možno že som to už niekde v deníku písal, ale pretože mi nefunguje hľadáčik, nie som si istý, tak dávam znova, ako odpoveď jednej bytosti.)


 

V indiánskom kmeni kde som žil, sa vykalo náčelníkovi, keď bolo s ním hovorené ak s náčelníkom - zástupcom viacerých bytostí. Preto Vy. Ak ale ako s Jožom, tak sme tykali, lebo veď je jeden, tak ako mmôžme hovoriť v množnom čísle?


 

To isté so Ša-manom. Cez neho sme oslovovali duchov- takže Vy. Mediciman mal vyššie postaveniei ako šaman, ale jemu sa vždy tykalo. Lebo liečil sám sebou.


 

Reportáž zo školy pre mimoriadne nadané deti: Päťročnému prvákovi hovorí pani učiteľka: keď ma oslovuješ, hovor vy. v škole žiaci učiteľom vykajú. Žiak: ja bysom ti mohol hovoriť "Ty," ale to by si musela byť najmenej dve!


 

Aj učiteľ môž byť zastupiteľ celého radu mudrcov pred ním, a ak si to uvedomujem, oslovujem cez neho všetkých, obracajúc sa k ich múdrosti. ak si ale ten rad neuvedomujem, vykanie je prázdne, dehonestujúce a škodlivé, ako každý prázdny rituál.


 

Preto mám radšej, keď mi ľudia úplne ne-z-dvor-ilo - od slova dvor- zrejme panovnícky- tykajú. ale v pohode znesiem aj vykanie. Vyber si.


 

Včera došlo:

Nadpis komentáře: Rodová osada Text komentáře: Čau. Dík za povzbudenie. Hľadáme rovnakých \"bláznov\" vo svojom okolí. V denníku spomínaš rodovú osadu 12 osadníkov, ale neuvádzaš kde sa to rodí. Všetko dobré.

 

Malý šariš, pri prešove. Majú aj web,ale neviem. Iba súkromný. Ak neuspeješ na gogli, tvoju adr.môžem dať im, ak chceš.


 

Ešte stále 20.3, ale už nie o druhej ráno ale o 11tej večer.

Dnes som prežil krásny a nap&ńujúci deň.

Zobudil som sa az o deviatej, postaral sa o zvieratká, ktoré plne rečpektovali čas nedeľný a ráno neerdžali, nemékali, ale trpezlivo čakali, kým sa im ujde vody a koňom sena. Keďže bolo mrazivo a slnečno, -to je ten najsprávnejší čas na zber trstiny- vyrazil som. Aj sa riadne darilo, hustá a dlhá vlani narástla, tak pribúdalo jedna radosť. Je to krásna práca, šušťavo-voňavá, plna najrôznorodejšieho pohybu, takže sa precvičí každý sval, niekedy hrejivá a dynamická – kosenie, inokedy jemná-viazanie, na čerstvom vzduchu plnom vlhkých jarných vôní, ale zem pod nohami je ešte tuhá mrazom... a nad hlavou všakovakí vtáci o dušu vyspevujú svoje neuveriteľné jarné nôty. I Človek je v tej trojmetrovej trstine akýsi menší, nepodstatnejší, tak myseľ skôr do priestoru letí než k vlastnej dôležitosti. A hoci ponad hlavu vietor skučí, vnútri vykášaného poľa si len ticho staré lístky ševelia. Tak je tu, ako u starej mamy v kuchyni. Veru, dobrá to obživa bola kedysi, i keď nie ľahká. A teraz si uvedomujem, ako za pc sedím, že veru ľahšie a milšie na trstine, hoc v pote, ako za pc sedieť... a naozajstnejšie.

Keď som už auto plné naložil – trstiny na streche viac bolo ako auta- , hybaj domov, do pivnice zaliezť a steny spevňovať, aby sa ďalej nezosúvali. A darilo sa, roboty odbúdalo. Ešte zajtra doobeda trochu máknem a steny budú pod plnou kontrolou... Kiež by sa tak darilo i v jadrovke vo Fukušime... ˇčasto na nich myslím, na tých päťdesiatich, čo tam zostali... posielam veľa dobrej živy, nech sa im darí! A ešte pomáham chladiť reakrory. Veď myšlienka ich stvorila, myšlienka ich užila, myšlienka ich môže schladiť. Len musí byť silnejšia ako sila jadra. Možnože moja nie je, ale verím: „kde sú dvaja alebo traja v mojom mene, tam som i ja medzi vami...“ a tak ja som ten prvý. A možno že tisícprvý. A tak si niekoľkokrát denne sprítomňujem obraz vychladnutých,mĺkvych reaktorov, ktoré už dávno nikoho a nič neohrozujú...


 

A je tu večer. Tichý, nedeľný... nedeľná chvíľka poézie sa začína počúvaním toho ticha, rušeným len prežúvaním koní pri kope sena... ide z toho pocit blahobytu a spokojnosti. A tu dostane človek chuť dať do toho niečo svoje, vyjadriť to ticho zvukom. Berie koncovku a tichá melódia starých- prastarých piesní letí k hore oproti a zas späť.... a tak sa hrám sám zo sebou, so zvukom čo síce cez píšťalu vychádza, vo mne však vzniká,i s horou, čo mi vracia ozvenu. A tak je to i s láskou: vo mne-hlbokom, božom vzniká, cez telo zneje a ozýva sa z okolia, spestrené tým, čo ho odráža, i priestorom... odkladám koncovku a nechám sa opäť napĺňať tichom večera. Predsalen: ticho je dokonalejšie.


 

21.3.


 

Dnes sme mali osadnícke strtetnutie. Bolo pre mňa veľmi príjemné zísť sa zaser po hádam pol roku s bytosťami žijúcimi okolo mňa a snažiacimi sa o to čo ja... Začalo to hodmi z prinesených dobrôtok – a veru fajnoty to boli vyberané – a skončilo peknou osobne.očistnou meditáciou, ktorá prešla do očisty zeme, potom do posiľovania obrazu krásneho a plného života rodiny s dvomi dedťmi (už existujúcimi :-) ) na rodovom statku, tej, čo robila pre dnešný deň hostiteľov. Je to sila, keď sa 12 bytostí sústredí na tvorbu energií šťastia a lásky konkétnych ľudí na konkrétnom kúsku zeme....

A potom každý kto chcel, povedal o svojom obraze, ktorý by rád podporil, a ostatní si to predstavovali a mu to z celého srdca priali.Predstavou, energiou i slovom. Nakoniec sme si zaspievali „země má“, ja som vysadol na nasťu a nocou odcválal vdiaľ... pekné a milé, a spomenuli sme si tiež na 50 ľudí, čo ostli v jap,jadrovej elektrárni, hoci vedia, čo to pre nich znamená. A na celé japonsko a na všetkých Japoncov, ktorých sa dotkla pohroma.


 

Doma ma už čakal mail od známej, že má silnú chrípku, a že čo s tým: Tak prepisujem, možno sa to hodí niekedy i tebe:


 

Takže: Čaj baza3+lipa1+med+citrón- 2l a viac za 2 hodiny, čo najteplejšie, pod perinu a piť a potiť.....môžeš aj nejaký ten aspirín či ak to volajú. Ale s mierou...

3 dni hladovka, alebo len sucháre! Potrebné. Ak máš pritom chuť na pomaranč.šťavu, daj, ale nie v deň potenia. Po 3 dni len ryžu natural a zeleninu.

 

horeuvedený čaj ešte piť 3 dni, ale množstvo podľa chuti.

 

Ostaň v posteli minimálne 5 dní!!!

Ment. práca: nádych = príjmanie energií, sily, zdravia, výdych púšťanie toho čo nepotrebuješ (tox.látky, choroba, hnev...Aspon 10x denne po .5-10 min.


 

Ak vieš zohnať aróniový sirup, daj do čaju.

Ak pracuješ aj so sex.e, tak si nechaj rozliať orgazmus (Životrysk) po tele ako liečivý balzam- venuj ho uzdraveniu tela. Nech si z tejto energie vezme každá bunka. Je to mocný liek. Môžeš požiadať o to i muža, aby ti životrysk (orgazmus)venoval- ty ho odchyť a naplň sa ním. Napr.vdychuj jeho silu do tela. Ale len na dohodu, inak je to čierna mágia!
Obyčajný klasický sex je nežiadúci, až týždeň po úplnom uzdravení.

Uži koloidné striebro podľa náv.


Posielam ti malý energetický darček.

Tak sa rýchlo uzdrav. A nezabudni: chrípka sa končí až 3 dni po úplnom odoznení!

 

-no receptov je mnoho, toto je len jedenz nich.


 

25.3.

Tak, už je to tu! Kôň, pluh, vlhko a korenisto voňavá, vlahá jarná zem... kto si to zažil, vie.

Začína sa Nový Rok.

Zem príjma semeno aby vydala svedectvo o svojej nekonečnej láskavosti. Trocha lopoty, ale nakoniec uvedenie do súladu mňa, kobylky i pluhu... Ten musí byť nastavený tak, aby oral sám, lebo kobylka je slepá a tak musím chodiť pri jej hlave, aby mi neorala cikcak.

Tvorím radostný obraz políčka plnéo zlatistej pšeničky, pod ňou podsev ďateliny. Vidím sa ako v bielych plátených širokých gatiach odpolpása nahý a slnkom opálený a vyhriaty žnem, mlátim, v zime pečiem chlieb... mňam. Ale najprv odvaha kúpiť koňa, pluh, získať skúsenosť -viete, chlapec z mesta- ale nakoniec poorané, zasiate. Ešte vysvetliť pýru že toto pole je pre pšeničku. Požiadať ho, aby sa presťahoval na lúku, tam je vítaný. Viac pre úspech urobiť neviem. A tak budem s pokorou čakať, či Boh dá ako ja chcem... Pole je pohnojené, lebo sa tam pásli a prebývali v zime kone. Tak držte palce. Nech sa radostnný obraz naplní.


 

A ešte na záver jednu sms, ktorá mi hovorí z duše a veľmi dobre vystihuje čo cítim:


 

Pekné.:-) už aby som sa oddala prírode a nemusela si hovieť v psychosračkách. Prepáč, -aj keď viem že našťastie sa ťa -nabitého podstatným- moje taľafatky nedotknú.

Môj komentár: nevidím problém v psychosračkách, ako v skôr v dôležitosti čo im dávame a že pre ne nám uteká to,čo je podstatné...

Milá priateľka, držím ti k tomu oddaniu do tej prírody palce...


 

Včera som sa dozvedel o reorganizácii web-stránky a pri tej príležitosti som si rozhodil celú stránku. Zliepal som ju do pol piatej rána, ale nezlepil. takže, milý čitateľ, vydrž, boh nás skúša...


 

Dnes ránao som sa zobudil a povedal som si: dnes je nedeľa, tak budem slávnostne nedeľovať. Len si opatrím zverinec... no, a potom reku ešte rozhodím pár semiačok. Ale na to treba upraviť kúštičko pôdy.. niečo trošku zryť, niečo uhrabať... a s tým koreňom pýru po orbe -ten naspodok do novovykopaného pareniska pod konský hnoj. Lepšie je ten hnoj dať hneď... ešte rozbiť na poli nejaké hrudy, a vysiať aj mak, teraz je podľa Luny vhodný čas...a ešte posadiť nejaké egrešíky, bo sa začínajú nalievať... no, a do domčeka ma zahnala iba tma, zima a hlad.... takže nedeľné raňajky si dávam o 18.30... ale nedeľu som strávil sviatočne: vari nie je sviatok – od slova svätý - deň keď si s radosťou sadím potravu? Veď so sa celý deň cítil sviatočne- semienko po semienku vkladať do brázdičky...a potom dlaňou zahrnúť, aby hrudka nepritlačila....potom ešte postáť v Tichu a pohľade na dielo, popriať semienkam šťastný rast. A samo ma to uchuvátilo zas k inej šinnosti, čo som si aj ruky do vrecák nastrkal, ale dlho tam nevydržali...a po ranajkách, čo aj večerou zároveň boli, kopu odkazov na mobile i maile. Ale už mi oči po prebdenej nad webom noci klipkajú. A ešte som zabudol včera zmieniť, v sobotu ráno som pochoval capka. Dostal hnačku a do troch dní bolo poňom... nuž k srdcu mi prirástol, hoci sme iba pol roka spolu gazdovali... no, -on mal svoje kozičky a ja zas svoje....:-) Ale milé zvieratko to bolo a krotké, a tak budem naňho len v dobrom spomínať... aj som si riešil. Či ho len do lesa vyvliecť, divine ponechať, či kdesi pod dub zahrabať, no nakoniec som ho ta, k čerešničke v mojom sade k večnému životu uložil. A ak boh dá, bude mi kozy jeho duch strážiť a opatrovať a im vravieť čo a kedy sa robí, čo sa kedy žerie i čo sa vôbec (stromky!) nežerie...veď je to otec tých dvoch kozliatok, čo sa dnes krásne a zdravé narodili o pol štvrtej poobede... kozička iba dvakrát meeekla- hovorím jej cez plot a cez plece- čo moja, vari ti niečo chýba, vodičky som ráno dal za kýbel, v sene spávaš...tak čože ti? No a čo by jej: rodila a volala ma deti pozrieť. A utešené sú, celé po nej. Veru, tak to v živote chodí- niekto odíde a niekto zas príde.......


 

30.3.

Nabitý ale krásny deň: ráno návšteva v sade mŕtveho záhradníka, snaha zachrániť čo najviac rastlín pred ovcami, ktoré na tento pozemok prídu zajtra... 10 metrov vysoké turecké liesky, jedlé gaštany, tisíce najrôznejších kríkov a stromkov... a more plastov čo sa používaju v sadárčení...smutný poľad, i posluch motorovej píly vrezávajúcej sa do stromov, čo o chvíľu do jedného padnú... Smutné. Zomrie človek a s ním i jeho dielo... nechcú synovia otcovizeň ďalej šíriť. Rúbu stromy čo on posadil, aby z jedlého lesa mŕtvu púšť urobili, aby si mal kto kde betónovú vilu postaviť... a či i po mne tak? Synovia, zobuďte sa už! Čo by som ja dal za také stromy na svojom teraz!!!

Padajú k zemi a do očí sa tisnú slzy. Nie nad stromom, ale nad človekom.


 

A tak si k večeru nesiem domov za auto a vozík mladunkých liesok,svíd, gaštanov,buxusov.... ukladám len do hroble, už v tme a s baterkou na čele, aby somdo polnoci na slovensko rodné zas po mesiaci vyrazil. Ako obvykle: považská, spišská, lučenec, bratislava....


 

7.4.

Joj, bohatô som si zažil, a je mi ľúto že o všetkom čo sa udeje písať nemôžem, bo iné bytosti si neprajú...pekné stretnutia, ale to, na ktoré som najviac čakal, neprišlo... však Viki? Zabudla sa milá na nejakej oslave, a tak darmo som stoštyridsať po diaľnici hnal, darmo sa tešil na bytosť milú... nedozrel ešte osud k stretnutiu. Možno nabudúce. Ale už sa po štvrtom raze nehrám na čakajúceho. Budem poprípade príjmajúci.


 

8.4.

zas doma. Všetko vonia, všetko je k prasknutiu nabité, pripravené k rozletu... ráno ešte len holé paličky, poobede už zelené vetvičky, otvárajúce svoje neuveriteľne zelené prstíky lístkov, nesmelo ale nezadržateľne! Hľa, život. Ako nezadržateľná rieka! Prúdi z každej halúzky, derie sa von, na svetlo božie. Je to nezadržateľné, naliehavé, neodvratné. Pripadám si tak malý voči tejto ohromnej, krehkej a všetkoprestupujúcej sile. Som kvapka v mori. A okolo mňa je more zeleného života.


 

9.4.

Koze srnke sa narodili kkozliatka. Porodila na lúke, pri silnom a suchom vetre vyschli do desiatich minút. Neisto sa knísali na dlhých tenkých nožičkách a hlasno sa dožadovali matere. Deti. A opatrila si ich vzorne, vyoblizovala, nakojila... teraz ticho spočívajú ukryté pred prudkým vetrom v teplučku kozieho domčeka... A dnes som si trúfol kone pustiť úplne voľne na pozemok. Je to nádhera, keď sa s hlasným chrúmaním mladučkej zelenej trávy slobodne premávavjú po pozemku. Takže prvé jarné kosenie trávnila pred domčekom je z za nami. Teda za kobylami. Kríky veľmi trpezlivo a pozorne obchádzajú, z javne im nechutia. A do toho všetkého slnko a vietor....

A je tu prvé jarné kozie mlieko. A hneď 2 litre! Koze Srnke pili deti len z jedného struku. Druhý mala naprataný ako balón a asi ju to už i riadne bolelo... ale na syr to ešte nieje, cítiť tam ešte trochu mledzivo (prvé dni má koza slané, husté a nechutné pre človeka mlieko.- mledzivo). Na syr si ešte mesiac musím počkať. Ale potom....!


 

Večer som si našiel smutný mail. Písala mi jedna bytosť, ako cíti, že jej svojim negatívnym myslením škodím, ako sa modlí za odpustenie za to čo mi urobila, len aby som už na ňu negatívne nemyslel a jej neškodil... Uh, až mi sánka s toho spadla! Milá bytosť, veď si mi ty blízka, ako by som mohol... A niet viny u mňa na tebe, veď si mi nič zlé neurobila, žiješ si kade ľahšie, snažíš sa o peknô... vše si to cením a ak sa dá, i pomôžem rád...a to všetko zlé jazyky porobili a intrigy, lži a polopravdy...ale na skutky sa , milá bytosť pozri, tam, v nich uvidíš moju myseľ zhmotnemú... A som jej napísal, a čo sa dá bez ujmy ochrany, i tu odcitujem.


 


O myslení na teba:
1.Ak na teba myslím, tak z celého srdca ti prajem, aby sa uskutočnil tvoj sen, a to čo najskôr.. Keby už nie pre osobný vzťah, tak preto, že budujeme Jeden svet. Zle na teba mysleť? To akoby obchodník svojej predavačke prial nech nič nepredá....

2. Myseľ záhradníka na jar nemôže byť negatívna! To spoznáš aj ty. Svet sa budí, čistý a krásny, ty sa tej krásy dotýkaš od rána do noci, tvoríš krásny priestor mysľou i rýľom, pripravuješ zem, sadíš, seješ, každý stromček pohladíš, popraješ... semienka reďkvičiek po jednom dávaš do zeme, sú ako tvoje deti... A keď narovnáš chrbát, pohľad ti pristavia štyri krásne, šťastné a ihravé kozlence, robiace kotrmelce jedno cez druhé, a za chrbtom ti chrúme mladulinkú trávu žriebätko, voľne sa pohybujúce po statku, i  so svojou konskou materou, podídu k tebe a zafunia do ucha... no čo myslíš? Aká je vtedy myseľ? Čo vyžaruje tomu na koho pomyslíš?

Zdá sa mi hrozné to v čom si teraz- že si myslíš, že ti ubližujem, že myslím na teba inak ako s prajnosťou,zdá sa mi hrozný ten svet pololží a lží a intríg a manipulácií a vzťahov kde si pamatáš to čo nebolo a nepamätáš to čo sa stalo a deje, a modlíš sa za odpustenie - čoho? Koho? Že si nosíš vinu, hoc ťa nik neviní...
Už som od zimy z toho sveta vypadol. V inom žijem. Chválabohu.
Ak budeš z tých hier antirozumu antisveta unavená, a nemáš lepšie útočisko, príď si na chvíľu spočinúť. Kým ešte nemáš svoje...
Zhrnutie: Pokiaľ myslím na teba, tak len s prajnosťou všetkého dobrého.

Žijem už v úplne inom svete a tento o ktorom čítam v tvojom maile sa mi zdá ako zlý sen. Nechcem sa ho zúčastňovat. Vstupujem doň týmto mailom len kôli tebe.

Prajem jasnú hlavu a čisté srdce.



 

Veru, miesto budovania svojej zeme budujeme čosi temné, svet ilúzií a strachu a viny a moci nad druhými ľudskými bytosťami, topíme sa vo vinách a krivdách, v hrách, ktoré nenesú radosť ale utrpenie. A kdesi v záhrade niečieho mŕtveho otca padajú mladé plodiace stromy a ovečky obžierajú mladunké kmienky sotva narodených stromčekov. Ale sú už i záhrady, kde zachránené rastie, aby zakvitlo a splodilo čo je pre Človeka blaho-darné. A o to viac si cením každú vetvičku. Veď je mojou záchranou!



 

18.4.

Dni plynú zdanlivo rovnako. Ale v každú chvíľu je niečo nové.... ideš a pri chodníčku si všimneš rozvitú ríbezľu. Najprv sa oko zachytí na jemnej zeleni lístočkov, chvíľu sa ňou a životom z nich sálajúceho teší, potom príde radosť že krík prežil v zdraví zimu, potom vstúpi do toho obraz z nastávajúceho leta, ako idem k ríbezli, no... už budú hádam zrelé...ale nie, ešte to nie je ono.. ale o týždeň... no, a keď nastane tá chvíľa, po jazyku sa rozleje tá nádherná chuť a vôňa... potom príde na rad „egoušek“ - to je tá MOJA! mňam! To je preto taká dobrá....Tentokrát ho nechám, nech sa kasá... a len dodám:vďaka bohu a ríbezli. A bežím po lopatku a najbližší kobylinec, aby bola ríbezľa ešte sladšia...prihodíme, uťapkáme...tak, teraz je to akurát. A čo ostatné?? vari tie si nezaslúžia tiež?! A tak utekám po fúrik a veľkú lopatu...na pozemku ich je zo paťdessiat... a deň je fuč. Nič sa vlastne nestalo, niet o čom písať, deň sa minul, vezmem koncovku a zakončím ho vďačnou melódiou. Tak zas ráno...

Predvčerom som sa nechal zbaliť v miestnom záhradníctve ne-miestnou Sakurou. Kráska to je vyberaná, i cenou, s nádhernými ružovými kvietkami v rozpustených padajúcich vlasoch, rovná ani svieca, len som na ňu kukol, pritiahla si ma a už ma nepustila. Darmo som jej vysvetľoval: si pridrahá, a cudzinka... A nemám ťa kde riadne a skvele ubytovať... nič nedbala a tak som zacáloval, naložik do auta a odviezol k sebe... A teraz vládne priestoru pred domčekom, a je neuveriteľné, ako jedna Japonka dokáže zmeniť, zjemniť priestor, o ktorom si myslíte, že už mu nič nechýba, a keď tam dojde sakura, vidíš, že chýbalo...

(viď foto)

13.5.

No, to som sa riadne dlho neozval. V podstate nič nové, len že už týždeň bývam s jednou veľmi milou bytosťou, ktorá si poletuje po pozemku s kopou hnoja a slamy a mulčuje a mulčuje... jej prítomnosť je mi radostná navidomoči mocnie a otvára sa ako kvetinka a jej duša je veľmi jemná a oceňujúca všetko, čoho s dotkne... oj, kiež by všetky bytosti.... a ja spolu s ňou oceňujem znova a znova čo som už pre bežnosť prestal vnímať. Celé dni sa venujem sadeniu a siatiu a záhradným prácam a všetko sa deje v pokoji, bez zhonu, s vtipom, pretkané tantrickými prestávkami (odhodíte pracovné nástroje, bežíte k inej bytosti, objímete ju na niekoľko sekúnd a zas sa vrátite k svojej práci).

Vysadil som spústu nových kríkov, založil lieskovú škôlku, priateľ mi doniesol divoké paradajky, od konca apríla som zeleninovo sebestačný, s riadnymi prebytkami reďkvičiek, ktoré rozdávam kade chodím.... na záhradke sadím do kartónu – na staré a polohnilé balíky sena položím kartón, rozhodím po ňom pár lopát piesku (z výkopu pivnice) aby kartón nelietal, do toho spravím dreveným kolíkm dieru a nasypem za hrsť kyprej zeme a posadím priesadu- kapustu, gigant, hrach, cibuľu... najnovšie (dnes) skúšam aj takto siať šalát a vodnicu. Je to zaručene bez buriny, ale sa mi to akési holé vidí, bez sprievodných rastlín... A to všetko je prikryté bielou netkanou textíliou... no neteší veľmi taký pohľad, bo nevidí oko lístočka, ale proti slimákom to funguje skvele, a i terajšie sucho rastlinky znášajú v pohode...tak sa nádejám celoročnej sebestačnosti....

Z mladučkej kobylky Lajly sa ukazuje nádnerná, temperamentná a povahovo veľmi príjemná a nebojácna kobyla a tak vážne zvažujem nechať si ju na chov. Je to zážitok pozorovať ju v plnom cvale ako si vyhadzuje zadnými, brzdí na fleku, otáča sa na zadných o 180 stpňov, do všetkého zvedavo pchá svoj všetečný nos... Mládí je mládí.

 

4.6.

Dni bežiam teraz sedím v zemi Nemeckej v drevenej chatke kde sa stretávam s klientmi, uvažujem nad letným pobytom v niekoľkých ruských osadách, vzniknuvších pred 10rokmi, kde si ľudkovia žijú podľa idejí Anastázie – vlastne podľa zdravého sedliackeho rozumu tak, aby aj ich deťom po nich niečo krásne zostalo, smerujúc k sebestačnosti a trvalo udržateľnému netechnickému blaho-bytu... Alebo radšej zostať sedieť na zadku doma a ten blahobyt na svojom pestovať?

Pred pár dňami som sa stretol s niekoľkými priateľmi, že reku im niečo o strave makrobiotickej (taká, ktorá vám život dlhým -makro-bio- urobí) rozpoviem, pozvali si ma, lebo cítili potrebu s tým niečo u seba robiť. A tak sme 3 dni strávili v peknej záhrade, pod stromami o strave hovoriac, vo vzťahu k životu v ktorom žijeme, a v kuchyni zravé fajnoty variac. A pocítil som, ako je dobre keď všetko samo beží riadiť nič netreba, lebo všetko samo tečie tým správnym tempom. odozvy boli samé dobré, tak sme ďalšie stretnutie naplánovali, už sa naň teším. A i jogu sme dohodli, na 3 dni, trochu kosti popreťahovať, živu po tele v Lade rozprestrieť.

Aj po slovevnsku som sa prebehol, od bratislavy po spiš, u priateľov spišských guľášu a mäsa sa najedol – no, prežil som, ale na ďalších 5 rokov stačilo. I som sa ráno ako po dvoch litroch vína cítil, ale nie pre to jedno pivo, čo som vypil, ale po mäse. Nie som ja už moc na také vývrtky súci. Odvyklo si telo, znesie, ale nabudúce radšej hádam nie.



 

A v Nemecku som také zažil:zablúdil som pri pešej vychádzke do jednej malej dedinky, pokoj tam bol, všetko upravené, tiché, príjemné, domy ani veľké, ani malé, okolo les a lúky, na nich kone a kravky...no idylka. A tak si hovorím:aj takto sa dá, v civilizácii a predsa pokojne a prirodzene. Ale o nejaký čas som do REWE obchodu v neďalekom mestečku vošiel a uvedomil som si, že všetci tí ľudkovia z tej malej dedinky práve tu nakupujú, zeleninu v plaste, čo ako paradajka vyzerá, ale ani nechutí tak ani nevonia, a to isté s reďkvičkami, mrkvou, chlebom....a peniazmi platia, čo si v meste zarobia , každé ráno svojim autom doň uháňajúc a naftu páliac, čo im až hen z Iraku vozia... a rozplynula sa idylka. Iné budem veru hľadať. Také, čo sa cez veky dá preniesť až k mojim pradeťom, zachovajúc krásnym čo božie je.



 

14.6.


 

Tak, zas doma. Paráda. Kone sa celých 7 dní pekne pásli, kozy žili svojim životom, tráva potichu rástla, hriadky pod textíliami krásne prežili, však burina rýchlejšie rástla ako ostatnô, takže teraz po hodinách pletia leží na hriadkach a stravuje desiatky slimákov-pĺžov, ktorých chodím v podvečer a ráno usilovne zbierať. Okrem mladunkých paradajok a pár zemiakov som nezaznamenal žiadne podstatné újmy na úrode... No, minulý rok o tomto čase už bolo všetko zjedené -pĺžmi :-( .

V nemecku som sa živil – ja i tlmočníčka tánička – boh jej daj pokoj v duši- reďkvičkami a šalátom, čo som bol z mojich hriadok doniesol, a inú zeleninu ani nebolo treba.

Zemiaky čo som pod kartónom bez kopania posadil vzišli pekkne, a tak boli sadené, že som len očko zo zemiaku vybral (odjadrovávačom na jablká). Tak z jednej hľuzy 3-4 rastlinky vzišli a ešte aj do hrnca to, kde niet klíčka- ostalo. Tak nerozumiem , prečo niekto celé hľuzy sadí? No, chlapec z mesta. Prd vie o zemiakoch, ale i tak mu rastú.

Jahôd je tohoto roku ako maku, i s plžmi som sa vari dohodol, tak sa pekne na bodliakoch, ktorých je neúrekom na pozemku-pasú a ja na jahôdkach. A čo aké sa mi zdali sladké a úžasné – veď sú „moje“- keď som našiel na pozemku lesné, zas a znova vidím, ako človek Božie dielo zlepšuje a čo z toho napokon vzniká...a sami rastú, bez mojej starosti. Tie veľké plody v našich záhradkách by sa inak než jahody volať mali, lebo to s ozajstnou jahodou sa zrovnať nedá.

Ovocie – drobné i veľké – všetko pomrzlo v kvete, tak ako i vlani (po nájazde zajacov) i

tohoto roku vyrazím za ovocím do opustených sadov. A dúfam, že i po mne ostane i pre tých, ktorí svoje nemajú. Zatiaľ som vysadil k ceste niekoľko desiatok liesky veľkoplodej a nejaké slivky, podarilo sa mi spravokoreniť nejaké jablonky, takže na jeseň zahustíme alej vedúcu k Vladimírovmu Krásnemu sadu. A nie som sám, pri ceste sa zelenajú desiatky stromčekov a kríkov, ktoré svojvoľne a potichu zasasdili moji susedia. Radosť pozrieť. Ano, ešte je tu niekto, kto je ochotný potichu robiť bohatstvo sebe i blížnemu, zemi i svetu okolo. A to je dobrá správa!


 

19.6.


 

Nedeľa. Ráno o 10tej otváram oči, uvedomujem si svet okolo a kladiem otázku: čo třeba dnes urobiť? Odpoveď: Nič. Čokoľvek urobíš, je bonus. Všetko si potichu rastie, kvitne, po nočnom daždi mocnie. Rastliny i zvery. Tak sa vyberám do sveta, samozrejme pol dňa makám, pobehujem tu s kosou, tu s hrabľami či vidlami, riadim, skrášľujem, zdokonaľujem. Kosím prasličku a kamilku, reku nasuším a popredám....z rodovéh statku bude hádam liekom s veľkým L. Teraz to tu vyzerá ako z permakultúrnej knižky (až na ten anglický trávnik pred domom:-) ). Už teraz hej, keď som vytrhal takmer všetky bodliaky a každý večer vyvraždím kolo stovky slimáov. Mám ale pri tom silný pocit, že zabíjať kôli jedlu nie je to pravé... cítim, ako mi to degeneruje myseľ- na tú chvíľu sa musí stať trochu tupou a bezcitnou. A to je niečo, ako keď stratíte čuch. Dá sa to prežiť, ale nie ste kompletní. To isté sa mi v poslednom čase deje pri trhaní buriny (sprievodných rastlín). Myslím že znečistenie mysle zabíjaním je dôvod, prečo Anastázia hovorila, že burinu nemožno trhať, ale možno ju v prípade potreby strihať... Trhanie buriny je tiež zabíjanie, deštrukcia, niečo proti Životu. .A s tým súvisí aj odpoveď čo mi došla ma moju otázku: čo je príčinou toho, že sa mi na pozemku „deje“ toľko bodliakov? Nečakaná odpoveď: Monokultúra! Hm. U mňa? Veď ešte aj tie paradajky sotva vidieť spod buriny... No, u mňa nie, ale okolo mám 60 ha jačmeňa. A príroda robí čo vie, snaží sa ozdraviť chorú zem, povolá do deja mocných bojovníkov-samurajov. Pcháč a pýr. A tí sa snažia čo im sily stačia.. . Ale ani najlepší samuraiský meč nestačí na dávku zo samopalu... a tak hynú Bojovníci pod samopalom jedov človeka... a slúžia, nevítaní, bez úcty toho, pre koho prišli...konajú svoje veľké Dielo záchrany zeme. Padne malé semienko na holú zem. A vie: tu ma treba. Musím sa snažiť, inak tu bude púšť... A rastie v nehostinnom, tam, kde nik nechce, abo nemôže. Pustí teda samurai -Pcháč do zeme korienok, nehľadí na ťažkosť, len hlbšie, kde sú ukryté živiny, vysať ich na povrch z hĺbok, kde ich voda splavila nemajúc zábrany v poraste, na svetlo vyniesť, aby iní mohli z jeho tela neskôr žiť. A po ňom brat-samurai pýr, čo už nie do hĺbky, ale do šírky sa má rozchodiť, aby zem konečne prikryl a skypril, aby sa prevzdušnila a iní tam mohli žiť, (preto má korene ako šípy čo i cez zem tvrdú ako skala preniknú,) - od pastierskej kapsičky, cez malinčie a liesky, až po prales so stáročnou dubinou.... to nemôže Pcháč, lebo na iné je tu. Viem- v pýre mrkva nenarastie. Už som skúsil. A tak beriem motyku a kopem het. Nevie zem že ja nechcem púšť, že tam hodlám mrkvu a šalát, tak, aby bola celá zakrytá. Zabudol som jej to oznámiť. A tak sa snaží pýr byť rýchlejší ako púšť, čo som spravil motykou. A darmo si to zastieram tým, že ja vlastne životu (mojej mrkve) slúžim. Ale bodliaky zabíjam. Nenechám ich čerpať Silu z hĺbky zeme a nosiť ju na povrch. Inak by som nemal čo jesť,bo mrkva v bodliaku nevzíde. A potom musím robiť kompost. Ale to chce čas. A tak je moje hokkaido bledé a slabé, lebo nemá živín, ... sú dole, kde dočiahne len Bojovník-Pcháč. Viem, nejde mi to všetko hneď, bez zabíjania ešte neviem, ale hľadám... a nájdem, viem.

Inak to mám na lúke. Bodliaky kosím a nechávam ležať na zemi, z jedného koreňa ich rastie potom niekoľko, a je viac živ y z hĺbky na povrchu, a miesto púšte kvitnúca lúka...-ale nie hneď. A zaťažko mi je čakať, na bodľačie sa nečinne prizerať. Musím si vždy znovu siahnuť do tej Pravdy o Bodliakoch, aby som ich ani myšlienkou za ich službu Zemi nezranil...

Tak sme to dostali od našich nedávnych predkov. Pokazené. A sami opravujeme väčším kazením. Lebo myseľ je tupá a ťažká, (ako naše telá). Pokračujeme v chybách a pridávame ďalšie. Zvyšujeme tlak na Zem i seba samích. Tak to asi Boh nechcel. Všetko strvoril k dostatku. A myslím si, že buď sa to opraví samo – po vymretí ľudstva ako škodlivého elementu v prírode, alebo to opravíme my, keď prestaneme byť škodlivým elementom zeme.

Napriek tomu som si dnes ráno vyšiel s košíkom nazbierať raňajky do mojej záhradky, a veru s plným som prišie, hody boli, ako každý deň ( Jahody, 3 druhy šalátu, skvostná vodnica, hrášok sladký ako med, už trochu (riadne) štipľavá biela i červená reďkev, prvá mrkva, list mangoldu, trochu medovky, k tomu hrudka dobrého kozieho syra a kus chleba...) A bez chémie. Hoci nadumasl som sa riadne, a aj narobil, aby som robiť nemusel. A teším sa, keď to už tak bude, ako v tom obraze z minulých životov, čo som o tom písal v článku „o brad siatia zeleniny u vedrusov“, v menu na mojom webe

No, a ešte jedna novinka, od stredy som osirel, odišla svojou cestou miá bytosť, čo sme si vedľa seba pekných chvíľ zažili, a ja jej držím palce, nech aj ďalej krásno vo svete zažíva.

Slnovrat som sa rozhodol stráviť v Rodnom kruhu na Cisárskej holi, kde sa bieli sokolíci zlietnu aby si na píšťaľkách, bubnoch a fujarkách živu rozdúchali dočervena, pobratali sa navzájom, čo sa už niektorí rok(y) nevideli,ale hlavne Zmenu behu sveta si uvedomili a ju oslávili...veru, čonevidieť sa nám deň začne pomaly skracovať... a vianoce sú za dvermi! Tak, šťastné a veselé i Tebe!



 

30.6.

Tak, aby som to zhrnul: pôvodne som chcel ísť na 3 dni na Slovensko a zúčastniť sa tam Sviatkov Vajany (slnovrat) na Cisárskej holi, kde sa zlietnu sokolíci v bielych košieľkach a devy s vencami na hlávkach..

Keď som si to tak zrátal, videla sa mi drahá cesta, tak reku, aby som to využil, spravím po Slovensku nejaké konzultácie... no, napokon to dopadlo tak, že som na Cisársku prišiel už po tme, keď už ohne blčali, a odišiel pri svitaní slnca...to kôli konzultáciám. A tak som sa vlastne temer s nikým nepobratal, neporozprával... no, pekknô bolo, niežeby nie, ale bytosti som nevyspovedal čo by som rád....No, nieje hádam dnes koniec svetu.

A zas po mesiaci som sa s viki stretol. Och, ťažko mi, keď vidím, ako žije, ako rastlinka, čo koreň v zemi nemá, všetku silu čo kde vezme, do lístkov vyháňa... A tak som si uvedomil paradox : ja bezdomovec podľa občianskeho preukazu, domov mám hektárový, taký, čo ma prichýli, zohreje, vyživí i bez peňazí, kde je mäkko a krásne na duši, kde vtáci spievajú a kozy volajú k plnému vemienku....a to som len nejaký niktoš, čo sa kedysi za polygrafa vyučil... a chlap, čo keby strechy nad hlavou nemal, pod holým nebom prežije, A tu, mladá krehká žena, čo doktorantúru dočahuje, spieva, tancuje a hrá ako víla, 3 jazyky ovláda, -a bez domova v sdrdci žije, do práce utekajúc, lebo domov nie je kde... jediac mŕtvu reštauračnú stravu, lebo variť niet kedy a kde... ubytovňa-studená izba, s plastovou dlážkou, kde si obraz na stenu nemožno zavesiť, lebo to regula nedovolí...medzi krabicami a krivými umakartovými skriňami, v sterilite pod drobnohľadom hygienikov....jasné, i na zdraví sa to už zrkadlí, a prestalo pomáhať čo je z prírody- a predtým pomohlo- lebo príčina nebola odstránená, ba naopak, stredobodom života sa stala. A vidím to ako útrpnú biedu v bohatstve iluzórneho sveta... bol som v rómskych chatrčiach, polorozpadnutých lazníckych domoch, kde žili nevládni starci- ale bolo tam teplo. I keď ťažko...ale v ubytovni mojej milej je naozajstné bezdomovie. Také ako v jej srdci. Tak vo svojich dvadsiatich siedmich, keď by už dvojročného synka mala na kolenách za rodinným stolom pestovať a jeho, mužovu i svoju krásnu budúcnosť maľovať myšlienkou, činom, sa po kantínach stravuje, mysliac si, že až bude doktor, bude jej na svete lepšie... Vidieť na nej že zo sily mladosti berie nie aby budovala, ale aby prežila. A čo bude keď sa tie minú – lebo minú sa ako každému – a už sa míňajú, ale silná vôľa a láska k práci ju držia a dovolia na dno siahnuť - čo bude potom, kde hlavu skloní, kde sa v milovanej náruči stúli aby mohla v pokoji matkou byť, a milovanou ženou mužovi, naplniť čo ju šťastnou urobí?

U mužov to poznám, -päťdesiatka na krku, doma tlstá hádavá stará, decká na školách, život prázdny a posratý. Ešteže mám tú prácu, je kam ujsť. Ak sa bude myseľ tam šponovať, možno zabudne na život. Možno sa podarí otočiť hlavu od ne-zmyselnosti života....najlepšie z kancla ani nevyliezť. Domov? A po čo? A svet sa pomaly ale iste zosúva. Až to raz praskne. Guľka, Infarkt, blázninec alebo blond dvadsiatka....čož je všetko to isté. Pokus ukončiť to staré. Bez pokusu začať niečo nové.

Čím viac útekov, tým menej síl na zmenu.

Kde to žijeme? Kto a kde tak vyformoval Viki? Všetky Viki čo behajú s takým životom po svete?! Pokiaľ človek o takom niečom číta, povie si: no, chlap to nezvládol. Next live. Ale ak sa to deje v 27, tak to bolí. Za všetky také Viki, za všetkých mladých čo nemajú útulný, mäkký a teplý domov. Za všetky ženy čo im doktorantúra nedovolí byť matkami, ženami naplňujúcimi domov teplom a láskou.

Sú bezdomovci, čo im osud neprial a oni sa boria so životom, bez domova domov hľadajú, sily napínajú, Nemajú, nevedia, ale skúšajú, snažia sa, od krachu ku krachu ale predsa! Predsa nekľaknú, nepustia, čo i po štyroch...raz sa to musí podariť! Raz to musí vyjsť! -tak nie o tých je teraz moja reč. Tí sú v poriadku. Ani o tých, čo je ich domovom celý svet, teplo si v srdci nosia a i kopa sena sa rozžiari domovom keď si do nej vlezú.

O tých je, čo život za deravý peniaz menia, čo život na tekutých pieskoch gubernijných mravov stavajú, o tých, čo sa rozhodli med cez sklo lízať....

Viem, ostrá je moja reč. A ak ju bude Viki čítať – čo nemyslím, nemá na také čas.... - možno jej aj slza vyhŕkne. Nepoteší správa z Vladimírovej mysle...ale -dá boh- môže byť pilulkou čo polieči. I keď horkou.

Napadlo ma také pripodobenie: cesta k môjmu domovu bola samá jama- ťažké autá hlboké koľaje narobili, už sa po nej nedalo takmer prejsť. Tak som zapriahol káričku, naložil hlinou (s kopania pivnice), a najväčšie som za dva dni zavozil. Cesta ako tak.

O týždeň sa objavila avia a začala systematicky cestu zavážať. Tak som sa potešil- vari opravia a vyrovnajú... no, načase. Iná robota ako káričkou za koňom... i buldozér prišiel, 2 dni robil, i 5 chlapov sa objavilo s lopatami.... a výsledok: cesta úplne neprejazdná. Tam kde štrk, jamy v ňom väčšie ako predošlé, tam kde sa ho už nedostalo, cesta rozjazdená ako oranica.....Za čím sa to tak ženieme? Koľko vloženej energie, múdrosti, umnosti – a čo z toho?! Väčšie diery. Cesta zarúbaná. Načo potom to všetko?


 

Uf. Už by som vari mal aj o niečom veselšom písať: trebárs o mojom novom spolubývajúcom – kocúrik Ole. Do dvoch dlaní sa zmestí, ale kriku vie narobiť za desiatich. Príde na zavolanie, robí si zo mňa lezeckú stenu, našiel si hniezdo v mojom vlnenom svetri...Tak, ďalší chlap do gazdovstva.


 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Ponuka pôžičky

(Mr Rashide Abdulahi, 9. 3. 2016 14:03)

Pozor !!! Ponuka pôžičky

Som pán Rashid Abdulah súkromná pôžička veriteľom. dostávame všetky druhy úveru, dávame z úverov za nízke úrokové sadzby vo výške 3% a dobrých pracovných podmienok, ak potrebujete úver pre podnikanie alebo splatiť svoje účty potom sa odporúča, aby nás kontaktovať pre ktorú poskytujeme kvalitu služby, ktoré vám bude spokojný. email: Rashideabdulahiloanfirmhelp@hotmail.com

Pôžičkové služby k dispozícii, zahŕňajú:
================================
* Obchodné úvery.
* Osobné pôžičky.
* Obchodné úvery.
* Investície úvery.
* Vývoj úverov.
* Získanie pôžičky.
* Úvery zo stavebného sporenia.
* Obchodné úvery a mnoho ďalších:

sme vykresliť všetky druhy úveru dobrými službami, kontaktujte nás emailom: Rashideabdulahiloanfirmhelp@hotmail.com
vďaka
pán Rashid

loan offer 2015

(mike scourt, 29. 5. 2015 12:29)

Pozornosť,
Platí pre jeden rýchly a jednoduchý úver zaplatiť
vyplývajúce z faktúry, vianočné úver, hypotekárny úver, konsolidáciu
pôžičiek a novej spoločnosti vytvoriť alebo obnoviť
Financovanie projektov na najnižšiu
Úrokovou sadzbou 3%. Kontakt dnes s nami:
mikescourtloanlender@Gmail.com úver
Suma potrebná.
Sme certifikované, registrovaná a legitímne veriteľa.
Ako sa k nám dnes, ak ste
pretože zaujíma, tento úver, kontaktujte nás
Prečítajte si viac o pôžičku
Proces, proces úverových podmienok a
Podmienky a ako bude úver
na vás. Potrebujeme vaše naliehavé
Reakcie, ak máte záujem.
Prvé požadované informácie od vás:
Celé meno:...
Výška úveru potrebné:
Teľa telefónne číslo:...
Dĺžka:
Krajina:...
Kraj / Canton:...
Mesačný príjem:...
Rodinný stav:...
Vek / pohlavie:...
Účel úveru:...
Poznámka: Všetky odpovede sú adresované:
mikescourtloanlender@Gmail.com
pre rýchle
budú spracované.
ďakujem.
Generálny / mike
Quick Reply

...

(Daniel, 4. 9. 2011 19:24)

Samozrejme ze je rozdiel, ci jes vlastnu zeleninu alebo tu z obchodu, ktorá pozná len rastovi hormon. Aj ja mam v zahradke vlastne, no asi som väčší jedák ako ty, aj ked si myslim, ze jem pomerne malo. A hlavne ked fyzicky pracujem, som hladnesi. Rozdiel je asi v tom, ze ty ako si niekde pisal potravu prezuvas dllllho, zatial co ja hltám:-). Inak si to vychutnat neviem. Drzim palce a uz nieco nove nafot. Napr. ten kozin domcek.

...

(Daniel, 3. 8. 2011 20:29)

Pozorne a zo záujmom čítam tvoj denník. Neoberá ta o silu tak málo stravy co zješ? Ja by som asi umrel hladom a vysilením :-)

Hľaľa

(Kapo, 27. 7. 2011 23:02)

Ty si teda riadny pošuk :))
Ale dobre sa to číta. Veľa zdaru a chuti prajem priatelu...

Rodová osada

(Miro, 19. 3. 2011 23:10)

Čau. Dík za povzbudenie. Hľadáme rovnakých "bláznov" vo svojom okolí. V denníku spomínaš rodovú osadu 12 osadníkov, ale neuvádzaš kde sa to rodí. Všetko dobré.

ĎAKUJEM

(janka, 18. 3. 2011 13:52)

... aj za vaše preklepy ...
:)
pekný slnečný deň, želám, vzácny ...