Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Ako sa narodilo Svetielko.

Ako sa narodilo Svetielko.


1.dejstvo. 
Už ide!

4.40.
Budím sa na vzdychanie a pohyb ľúboSlavy v posteli. 
-Rodíme?
-nie, hnačka, ako včera....
-Aha....
         obraciam sa na druhý bok.
-a bolesť ako pri menstruacii...
          Vyskakujem  z postele a naťahujem maskáće.  Reku: ak aj nerodíme, aspoň nácvik...zakúriť, ohriať vodu na peci, i v kotlinách pri pôrodom jazierku, nech je v ňom vodička teplá.....ale kým zapaľujem oheň v peci, už mi je jasné, že kotliny a jazierko nestihnem.  Vyteká plodová voda i hlienová zátka. 
Viem, čo to znamená. 
Ešte rýchlo vymeniť robotné odevy za vyšívanú košeľu z hrubého domáceho ľanu a široké biele geti so strapcami naspodku. Nech sa Svetielko narodí  do krásneho.  Nech mu pri bráne do nového sveta zavoňajú Korene prastarých otcov a mám...
A ver, oplatilo sa. Za takú hrubú ľanovicu sa rodiaca žena môže zadrapit ako džudista za kimono a myksľovať do vôle.  Bežná košeľa by to nevydržala....i zuby bolia menej keď sa vrývajù do pleca.... A tak som na žiadosť ĽúboSlavinu skončil ako pôrodná koza, opierka, stojan a podobne. 

2 dejstvo
Rodíme

Tak si sedím na kraji postele-pódia, nohy zapreté do zeme  pevne, ako býk, za mňou kľačí ĽúboSlava a v krátkych prestávkach opakuje rečnícku otázku, čo má teraz robiť,a že veď ona to (rodiť) nevie.... Po druhej  mojej odpovedi, že veď je žena, tak to vie a robí presne čo treba a ako treba a kedy treba a že to je tak už od Boha...som konečne pochopil, že to je naozaj len rečnícka otázka, na ktorú nemá zmysel odpovedať....
A tak ju len držím za ruku pevne zvierajúcu moje plece a do očí sa mi tisnú slzy.  O chvíľu vari príde na svet Svetielko.....
Sťahy sú krátke a v  2min.intervaloch. Rýchle prudké dýchanie  strieda  hlboké pomalé, medzi sťahmi nastáva krátky ale hlboký pokoj. Pre mňa chvíľa, kedy môžem upraviť postoj i odev k ďalšej vlne. Cítim sa ako hora. Pevne, nezlomne. 
Za mnou sa vlní more. Naráža do mocných skál. 
Viem, nech bude čokoľvek, ustojím. 
Tak toto je Pra-dôvera. Neplynie z ega, ale z najväčšej hĺbky..... Stotisíc krát som už toto zažil, ako muž, žena, dieťa...toto je len omrvinka, jedna mnohých...
A tak povzbudzujem i ĽúboSlavu. Chvíľu stuká, že čo bude ak nebude vládať...-a tlačí ako lokomotíva. Pokúšam sa jej vysvetliť, že hormóny....ale po chvíli vidím, že ma aj tak nepočúva. Obrátená už sama do svojej podstaty, jasne to vidí, cíti, vie, robí. Odvekov. Už toľko krát...Už od stvorenia.   Netreba jej mojej rady. Len byť s ňou.  Božie dielo je dokonalé. Len mu nebrániť.....
Tak toto je ženská sila. 
Táto moc postupne dostáva inú tvár. Tvár ženy-Matky. 
Mením polohu. Kľaknem si na posteľ na 4, ĽúboSlava sa o mňa oprie ako o lavicu. Takto môžem ľahko sledovať jej pohyb a rytmické pohúpavanie medzi vlnami. Slová sem tam hovoria o bolesti, ale výraz tváre dobre poznám...ako pri dobrom milovaní. 
Medzi vlnami ju hladím a bozkávam na tvár. Niekedy mi odpovie. 
A tak ju v jednom deji vidím ako nerozhodné dievča, potom ako zrejúcu, neskôr zrelú- ženu, potom ako pra-matku-rodičku Sveta, a nakoniec aj ako Mať, čo práve porodila svoju prvú dcéru......

3.dejstvo
Príchod

Päť minút pred narodením Svetielka prichádza pôrodná asistentka. Jemne zaklope na dvere a počká na dovolenie vojsť. 
Rozpráva málo, potichu. Viac mlčky pozoruje. 
Prišiel  s ňou pocit bezpečia,  istota. Stará mama, čo vie presne, ako to chodí. My to vieme len zdnuka, ona to vie aj zvonka.  Stretávajú sa dve rieky v mohutný prúd. 
Chcem si ju chytiť sama....počujem ĽúboSlavu.  Nechce sa mi veriť. Že by už? Tak skoro? Keďže robím lavicu, nemôžem sa pozrieť. Nevidím. A ešte celkom neverím.  
Až keď sa ozve ten mľaskavý zvuk...potom ĽúboSlavin slastný hlboký nádych a výdych. 
 Už je tu. Svitanie nového dňa za oknom našej slamenej chyžky,  i  naše Svetielko.... 

Moja rola lavice sa končí a môžem sa  otočiť. Oči trochu slzia. Vidím rozmazane, ale jasne. 
To najkrajšie dieťa pod slnkom. 

Dieťa neutierame, len položíme do ĽúboSlavinej náruče a prikryjeme plienkou.  Nerušené  sa uspokojuje na jej hrudi. 
Hotovo. Porodené.  
O chvíľu príde na rad prsník a prvé skvelé prisatie. Hrdosť otca a vďaky-vzdanie Rodičovi všetkého. Tiché, bezo slov. Samo-plynúce kdesi hlboko zo srdca. Nová bytosť. Nová šanca pre lásku a šťastie. Len to nepokaziť....

4. Dejstvo. 
Dokončenie

Ešte placenta, -vychádza celá a v kuse.  Potom sa asistentka ponúkne pozrieť rodidlá.  Dotýka sa veľmi jemne a s rešpektom.  Všetko v poriadku. 2 malé podliatinky pri výstupe z pošvy a maličká nitka prasknutej kože na hrádzi. 
Symbolicky prestrihujem  pupočník, ktorý medzi časom dotepal.  
 Tak, teraz už po vlastných, milé Svetielko....
ĽúboSlava je krásna,  šťastná, silná, plná živy, akoby ani nerodila. 
Drží svetielko akoby to bola  časť jej tela.  Prirodzene, ľahko, jemne, nežne.
Vidím že sa naladila  A že vie. Bude skvelá mať. 

5. Dejstvo
Prológ

Vychádza slnko. 
Jeho zlatisté lúče hladia sad, jazierko, záhradu,   pasienky,  dotýkajú sa stromov blízkeho lesa.  
Toto všetko je ti dané k tvoreniu šťastného života. 

Nad celým priestorom sa okrem slnečných lúčov vznáša ešte niečo. 
Si milovaná bytosť. 
Cítiš?