Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Ako prišla Svetluška. -popis mamky Julky

Ako prišla na svet Svetluška

Od počiatku mala vo veciach akosi silnejší zámer ako my rodičia...No vedomé počatie to rozhodne nebolo, ale intuícia rýchlo napovedala.Len keby som ju ja počúvala....Tak to bolo prvé prekvapenie a radostné. Tichá radosť v objatí muža, ktorého som si vybrala a množstvo obrazov, čo nás čaká. 
Tehotenstvo ma učilo vnímať viac svoje pocity, vnútro, intuíciu. Teda aspoň o kúsok viac. A vlastné hranice, potreba chrániť dieťa a vyhýbať sa niektorým neprijímným situáciám, ktoré som dovtedy so zaťatými zubami tolerovala. A postupne sa vyplavovala levia sila amazonky akurát že namierená na ochranu dieťaťa. A vysporiadavanie sa so strachmi a tlakmi. Predstava porodiť dieťa doma bola už dávno jasná, hlavne kvôli tomu, že tehotenstvo nevnímam ako chorobu. Cítila som sa ako zbavená svojprávnosti, keď som po prvej kontrole u doktorky odišla s diagnózou -
Dohľad nad graviditou. Nikto sa ma nepýtal, či potrebujem dohľad a v akej miere. Možno som tam vôbec nemala ísť, veď je to právo a nie povinnosť mať prístup k zdravotnej starostlivosti. Ale nemala som odvahu vôbec neísť. 
Ťažko si je ustáť tlaky okolia aj svoje vlastné bez skúsenosti. Viedol ma len pocit, že je pre dieťa a matku lepšie byť tam, kde sa matka cíti bezpečne, teda pre mňa doma, v pokoji, tichu a intimite. S týmto rozhodnutím prichádzala aj potreba vysporiadať sa s vlastnými obavami toho istého druhu- bude všetko v poriadku,  čo ak budeme potrebovať okamžite lekára...Častokrát som počula, že je nezodpovedné rodiť doma, pretože v prípade potreby v nemocnici lekári môzu zasiahnuť okamžite, kým prevoz by sme dieťa alebo ja nemuseli prežiť. Takmer všetky pôrody v domácom prostredí,  pre ktoré sa ženy sa rozhodli vopred, dopadli prirodzene, bez komplikácií, bez potreby lekára. Áno, a niektoré pôrody tak nemusia dopadnúť. Vedela som o tej možnosti, ale aj napriek tomu sa to zdalo vhodnejšie rodiť doma,  pretože pôrodnica ponúka dobrú záchrannú sieť a asi práve preto mizernú možnosť prirodzeného pôrodu, pretože lekári sa musia pozerať z pohľadu zníženia rizika. 
V ôsmom mesiaci som bola na nejakom vyšetrení, ktoré prebehlo pri pôrodných sálach. Videla som lehátka, závesy, kachličky, prístroje a takmer som sa tam rozplakala, keď som si uvedomila do akých ne-ľudských podmienok prichádzajú deti. Ich prvý kontakt s týmto svetom je odľudštený. A začala som jasne cítiť to prepojenie medzi spôsobom pôrodu a tým ako vyzerá naša spoločnosť...Nemám argumenty, iba pocit. Veď každý vie, že keď sa narodí  nejaké zviera, tak samička potrebuje súkromie (pokiaľ si sama nevyberie inak) a že keď sa mláďa narodí, tak sa ho nik nemá dotknúť, prvá matka, aby vznikla správna väzba..Je to prvý odtlačok, čo značne tvaruje ďalšie vnímanie sveta. Čo ponúka taká pôrodnica? Pokiaľ to teda nie zrovna záchrana života, vtedy je na mieste. Tak prečo zrovna človek to nejak otočil- matka je bezvládna, zbavená možnosti sa podieľať na pôrode inak ako plniť príkazy lekára. Kto iný ako žena má vedieť, kedy
tlačiť, kedy a ako dýchať?
 
Pôrod sa ohlásil deň vopred hnačkou a nevoľnosťou žalúdka, takmer nič som nejedla a prespala som celý deň. Myslela som si, že to nejaká choroba ma oblapuje, tak som si len priala, nech vyzdraviem, kým to príde. Ani vo sne som mi nenapadlo, že to sa oblasuje Svetluška a telo sa pripravuje, najlepšie ako vedelo. Čakala som iné prejavy podľa tých všetkých príbehov, čo som prečítala:) A ani vo sne mi nenapdlo, že sa dieťa môže narodiť naozaj v termíne..Veď ja som chronický meškač...No Svetluška asi nebude, zjavne mi bude celý život zrkadliť opak:) Počas ďalšej noci som sa zobudila na nevoľnosť žalúdka. Tak som sa poľutovala , trochu predýchala a zas zaspala. To sa zopakovalo niekoľkokrát, až sa nastávajúci znova tatko zobudil, že hlasno predýchavam, že čo sa to deje...On ma teda nepoľutoval vymyslel nejaké možnosti úľavy a pekne spal ďalej:) A ja som postupne začala všímať, že tá nevoľnosť prichádzala vo vlnách. Tak som si skúsila odmerať čas vlny a on to bol kupodivu naozaj pravidelný interval 5 min. Na hodinách 3:38. Aha, tak toto sú kontrakcie...A ako rozoznám poslíčkov od ozajstného pôrodu?! Kto to mal vedieť...To už aj milovaný zaregistroval , že sa niečo deje a poňal to ako skvelú hru- tak si dáme generálku. Ja som o generálke nebola moc presvedčená, ale to mohol ukázať len čas. V rámci hry som si uvedomila,  čo všetko mohlo byť lepšie nachystané: naozaj pripraviť pôrodné jazierko ( po vydarenej skúške ho umyť a udržiavať čisté), nejaký igelit mať aj doma po ruke, nielen von síce poctivo zbalený, ale ďaleko a mne sa už nechcelo vychádzať, čisté plachty detto, zásoba vody a pod. Keď tých vylepšených plánov bolo už priveľa, tak som si povedala, že nech radšej technické zabezpečenie pôrodu obstaráva milovaný a ja ten zvyšok. To už som sedela s nohami pod sebou a vlnila sa, ako sa mi dalo. Nevoľnosť sa plynule zmenila na bolesť...A zrazu po stehnách stekalo niečo príjemne teplé a ja som sa nepocikala..Takže to musela byť voda, tak len deci, žiadne litre, ako som  čakala.  Medzitým sa Vlado opásal svojím opaskom a začal znášať potrebné veci. Rýchlo som si na posteľ len tak ledabolo hodila igelit a naň krásnu modrú batikovanú plachtu - nech sa Svetielko narodí do nebíčka a zas vytiekla voda. Chvíľu na to vytieklo trochu ťahavej krvi- aha, tak toto je hlienova zátka. 
Pýtam sa milovaného: Ešte stále si myslíš, že je to generálka? 
Nie, to rodíme. 
Jaké rodíme?! Ja rodím, mňa ide roztrhnúť!, ale to prebehlo len v mojej mysli a bola som rada, že necítim z Vlada žiadny strach, len pevnosť. Pretože som mala dosť svojich. On vedel, čo robiť, narozdiel odo mňa. Bolo mi teplo, bolesť sa zdala silná, sťahy každé dve minúty. Na hodinách 4: 50. Bože to prešla ešte len hodina???!? Ako mám prežiť ďalšich ktoviekoľko 3, 7,  15? Túžila som si od bolesti uľaviť, ale nedarilo sa mi, zatínala som zuby, pohybovala som sa, ale mysľou som stále túžila uniknúť, uhnúť bolesti..Bála som sa, či to vydržím, či to znesie moje telo, či ide všetko, tak ako má ísť, netušila som, čo robiť s telom, kričala som, mručala, triaslo ma ako pri kundalke, bála som sa, či takýto fyzický nápor budem vládať....Zas som si spomenula, že som čítala, že pôrod je energetickým výdajom porovnateľný s 80 km pochodom...ach...Viem, že som hovorila nahlas všetky svoje obavy a milovaný  stál pri mne a zrkadlil-veď môžeš vidieť, že to robíš dobre, počúvaš telo... Cítila som sa veľmi neisto hlavne preto, že tu nebol nikto, kto by mi potvrdil, že všetko je v poriadku, aj dieťa...Len ja. Vedieť to som nemohla, ale cítila som, že idem  v toku, cítila som, že vlny sa menia. Našťastie všetkým tým nezmyselným a zbytočne vysiľujúcim myšlienkam som sa nemohla pridlho venovať, lebo počas sťahov sa myseľ vypínala a ja som bola len v tele. Takže strach prebiehal akoby "na povrchu". A muž sa ma snažil upokojiť, aj keď veľakrát som ho ani nepočula, len cítila, to bolo potrebné. Cítila som ho aj ako fyzickú oporu- vyciťoval ma, ako sa má "polohovať" a ja som naňho rôznymi spôsbmi vešala, opierala. Niekde medzitým volal pôrodnej asistentke a ževraj som najhlasnejšie kričala práve  vtedy..Ja si to tak nepamätám:) Viem, že som hrdelne hučala a otvárala sa...No rozhodne to bola informácia pre asistentku, že sa má ponáhľať..To som jej vlastne chcela odkomunikovať....
Niekde v tom čase sa mi preplo vnímanie. Bolesti som prestala unikať a začala som si pripomínať, že Svetielko je každým sťahom bližšie..A že jediný spôsob, ako tým prejsť je otvoriť sa, nezavadzať Svetielku, a oddať sa tomu, čo prichádza a dýchať. Naozaj sa odvážiť niečo nechať umrieť. Pociťovanie bolesti značne poľavilo, sťahy som predýchavala s uvoľnením, niekedy so mnou dýchal aj Vlado, čo pôsobilo skôr humorne. Okamžite splnil môj "rozkaz": dýchaj!, ktorý som ale mierila sebe, aby som nezabúdala, pretože keď som zabudla dýchať nestačila som potom s dychom a prichádzala bolesť. Pomedzi sťahy som spala na jeho chrbte, to bolo úžasné. Uvedomila som si, že sa dá šetriť silami. A chladila som sa studeným obkladom. Vtedy som. sa už nepýtala, čo robiť, len som tiekla s dejom  a bola zmierená. Začala som pociťovať hlavičku v pôrodných cestách a  pocit, že zo mňa všetko vypadne. Hlavička prechádzala na niekoľko sťahov. Mala som pocit, že až tak rýchlo to ísť nemusí, radšej mať dostatok času, aby sa tkanivá stihli dobre natiahnuť. Potrebu tlačiť som zjemňovala, ako sa dalo, dychom. Nechala som dieťa nech ide svojím tempom. Niekedy vtedy dorazila pôrodná asistentka. Po tichu, nerušivo, vyhodnotila situáciu- už ide hlavička. Stihla som jej povedať, že si ju prajem chytiť ja. Hlavičku už som cítila v ruke a bolo to neuveriteľné, že sme takmer na konci cesty, že po tých mesiacoch naozaj už bude Svetielko s nami. Potom som len volala Svetielko, aby prišlo. A ona to zase poňala po svojom. Ja som si načítala, že hlavička vyjde na jeden sťah a zvyšok telíčka na druhý. Ale Svetluška si povedala šup a celá vyžblnkla aj so zvyškom vody na jeden sťah a ja som ju ani nestihla zachytiť...6:56. Krásna ružová, s voľnou pupočníkovou šnúrou, silným hlasom a skúmavým pohľadom. Prišiel slastný pocit vziať do rúk naše dieťa, zhmotnenie toho, čo som celé mesiace preciťovala vo svojom vnútri. Nemohla som uveriť že už narodila. Cezo mňa. Naše dieťa. Dojatie, vďaka, pokora, láska. 
Placenta vyšla asi po polhodine, tatko prestrihol šnúru, keď dotepala. Nechali  sme ju vysušiť  spolu s placentou a urobili tinktúru- liek pre dieťa na celý život, ak by bolo treba. 
No a potom prebiehali ešte úkony, o ktorých som sa nedočítala- vejárik z tancujúcich ale priedušných vložiek, ďalšie kolá mini kontrakcií pri saní dieťaťa, No všetko má svoje tajomstvá:)
A odvtedy už len spoznávanie, obkukávanie, očuchávanie sa. Cítiť ju bol pre mňa veľmi silný zážitok- pár dní voňala pôrodnými šťavami, voňali sme rovnako a bolo jasné, že je to MOJE dieťa, bola v tom živočíšnosť.Potom začala voňať bábätkovsky a živočíšnosť ostala niekde v hĺbke a príde, keď bude potrebná...
A vo mne ostala skúsenosť- nakoniec som presne vedela, čo robiť, čo je najlepšie pre moje mláďa. 
Celé dni som mala pocit Vianoc- posvätnosť, zázrak, ticho a láska. Myslím, že toto sú najkrajšie Vianoce